Určite si v živote urobil kopec vecí, za ktoré sa môžeš hanbiť. A právom. Napríklad, keď si nepustil chúďa babičku sadnúť si v autobuse len preto, že sa ti fakt veľmi nechcelo postaviť, alebo si sa nehanebne predbehol v rade pri pokladni, lebo si skrátka videl šancu. Ale určite, so stopercentnou istotou, sa nemusíš hanbiť za to, že…
1. …nie si právnik, lekár ani politik
Na každú prácu môžeš byť hrdý, ak ju robíš dobre. Jasné, lepšie sa hovorí, že si generálny riaditeľ nadnárodného korporátu ako predavač v hypermarkete, ale svet potrebuje predavačov minimálne rovnako (ak nie dokonca viac) ako generálnych riaditeľov. Ak by sme všetci okupovali lukratívne pracovné pozície a poberali tisícové platy, boli by nám na dve veci, lebo by sme nemali čo žrať. A to je fakt. Takže, nech už robíš čokoľvek – ak ťa to živí a ak ťa to baví, ostatných do toho nič.
2. …nemáš vysokoškolský diplom
Žijeme v 21. storočí, kde sa dá celkom slušne zarobiť aj postovaním fotiek na sociálne siete. Napriek tomu sa ľudia na človeka bez vysokej školy pozerajú cez prsty. A prečo? Dnes už má titul každý druhý idiot, taká veľká vec to zase nie je. Ale zato je to štvorročný záväzok, časový aj finančný, a pokiaľ neplánuješ robiť niečo, čo si ďalšie štúdium vyslovene pýta, vieš tieto zdroje využiť aj rozumnejšie. Tak si nerob vrásky.
3. …máš psychické problémy
V amerických filmoch má terapeuta hádam aj pes, ale keď na Slovensku povieš, že navštevuješ psychológa, všetci si o meter odsadnú. Prečo? Žijeme v uponáhľanej dobe. V dobe plnej deadlinov, v dobe plnej očakávaní, v dobe, kde sme si latku nastavili tak šialene vysoko, že len vyvolení majú šancu vôbec sa jej dotknúť. To sa nedá dlhodobo zvládať.
Každý má psychické problémy. Každý. Líšia sa len intenzitou a tým, do akej miery ovplyvňujú naše bežné fungovanie, ale keby mal niekto hodiť kameňom, všetci ostanú stáť. Priznať si, že máš problém, nie je hanba a začať ho riešiť už tým dupľom nie. Potrebuješ konzultáciu? Choď. Myslíš, že to chce lieky? Tak navštív psychiatra. A všetkých, čo s tým majú problém, kopni do r*ti.
4. …máš akné
To sa ale podstatne ľahšie hovorí, ako reálne robí. V čase, keď sa kladie väčší dôraz na fasádu ako na objem šedej mozgovej kôry, je tvár (bože, keby len tvár) posiata hnisavými pupákmi naozaj to posledné, čo človek chce. „Fuj, to si nečistíš ksicht?“ pýta sa ťa idiot číslo jedna a zrazu sa ksichtí, akoby si mala namiesto hlavy kravské lajno so sprievodom minimálne tridsiatich múch.
„Ja si dávam na vyrážky zubnú pastu. Už si skúšala?“ mudruje zase niekto iný a možno to myslí dobre, len ty už si z toho nekresťansky unavená. Skúšala. Jasné, že skúšala. Od mastičiek cez séra až po vyháňača duchov si skúšala už hádam všetko, ale tie poondiate vyrážky sú odolnejšie ako 3310-na. Investovala si do toho celý majland, stálo ťa to kvantum času aj úsilia… a čo z toho?! Akné je stále tam.
Je na čase sa na to celé vysr*ť. Nie na starostlivosť o pleť, veď možno (nie možno, určite) jedného dňa nájdeš niečo, čo zaberie, ale na celé to poníženie, čo sa s každým novým hrboľčekom spája. Nemá to zmysel. Tvoji priatelia ťa majú radi bez ohľadu na to, čo ti kde zase vyraší, a úprimne? Možno to ani nevidia tak dramaticky, ako to vidíš ty v zrkadle.
5. …robíš chyby
A kto nie? Každý z nás raz dal peniaze „hladnému“ bezdomovcovi, len aby ho o pol hodiny našiel vysedávať v šenku. Každý z nás chodil s kreténom, povedal mame, že ju nenávidí, nechal si ostrihať ofinu alebo si objednal somarinu z internetu, ktorá sľubovala, že ti za dvacku otočí život hore nohami. V ideálnom svete by sme sa učili výhradne z chýb ostatných, ale rozhliadni sa. V ideálnom svete očividne nežijeme. A preto musíš z času na čas padnúť na hubu, aby si nezomrel sprostý.
6. …veľa toho nenahovoríš
Prečo si stále ticho? Veta, pri ktorej sa každému introvertovi otvára nožík vo vrecku, totálne netaktná a totálne zbytočná. Nie každý má potrebu veľa rozprávať, a len tak mimochodom, ľudia, ktorí každou druhou vetou podrývajú vlastnú kredibilitu, by si sem-tam mohli zobrať príklad. Tichá povaha nie je vec, za ktorú by si sa mal hanbiť, veď nemôžeme byť všetci ako cez kopirák. Zato tí, ktorí majú potrebu do nej nonstop rýpať… nikomu by nebolo ľúto, keby sa jedného dňa vyparili z povrchu zemského, nie?
7. …starneš
Je to prirodzená vec. Je úplne jedno, ako veľmi sa tomu budeš brániť, raz to jednoducho príde. Vrásky, redšie vlasy, tuk na miestach, kde nikdy predtým nebol, a pestrá plejáda vzdychov, ktoré uvoľňuješ striedavo pri sadaní a vstávaní – to je život. Nikto z nás si nechce priznať, že starne, že už nevyzerá tak, ako desať, dvadsať či tridsať rokov dozadu, že už bude za chvíľu súci do starého železa.
Niekedy je to ťažké. Pozeráš na všetky tie ženy v médiách v tvojom veku, na ich bezchybnú pleť, objem v dokonalých kaderách, riťka sťa dva strúčiky, a je ti do plaču, ale pamätaj. Vyzerať dobre je ich práca a majú na to podstatne väčší kapitál. Bežný človek nemôže investovať pol dňa do tréningu, najať si osobného kuchára, aby mu trikrát denne varil bezlepkovú vegan low carb stravu, a nemá armádu vizážistov a kostymérov v prípade, že by to s tým tréningom a stravou predsa len nevyšlo. Toto fakt nie sú ľudia, z ktorých by si si mal brať príklad.
8. …chodíš na veľkú
Naozaj treba v roku 2021 ľuďom pripomínať, že bez ohľadu na to, či si žena, muž alebo niečo medzi tým, či si biely, čierny alebo pásikavý, či si elitný chirurg, alebo smetiar, je to vo výsledku úplne jedno – lebo všetci k*káme presne také isté h*vno? Asi áno. Vraj správny gazda domov odnesie, ale niekedy si človek skrátka nenavyberá. Má to arómu? Má. A symfonický sprievod, ktorý počuť aj cez dvoje dverí? No a čo. Pokiaľ si po sebe upraceš, nemáš sa za čo hanbiť.
9. …nemáš profily na sociálnych sieťach
„Ty fakt nemáš Instagram?!“ pýta sa ťa ktosi s podobnou intonáciou, akoby si mu práve oznámil, že po večeroch upaľuješ na streche malých bielych zajačikov. Přitom taková blbost. No a čo, že nenavštevuješ sociálne siete? Že nemáš potrebu vešať na internet každé jedlo, že nechceš, aby na storkách ľudia sledovali každý tvoj krok, že radšej žiješ v prítomnosti ako prostredníctvom obrazovky? Znie to naozaj až tak strašne zle?!
10. …sa nestýkaš s rodinou
Na svete sa to idiotmi priam hemží a je vysoká pravdepodobnosť, že sa jeden z nich vyskytne aj v tvojej rodine. Môže to byť teta, ktorá si na žiadnej rodinnej oslave neodpustí poznámku o tom, ako ti chutí papať. A že by ti s tou r*ťou možno nemalo. Alebo strýko-starý mládenec, ktorý to vždy preženie s alkoholom a zrazu mu nie sú žiadne rodinné väzby sväté. V najhoršom prípade sú to ale práve rodičia.
Teraz je to samé „toxických ľudí musíš čo najskôr vyškrtnúť zo života“, ale len pokiaľ nejde o rodinu. Vtedy je z toho zrazu strašné haló. Lebo rodina, rodičia, oni ťa určite ľúbia. Oni by ti určite dali prvé aj posledné. Oni do teba investovali najlepšie roky svojho života, tak ako sa opovažuješ otočiť sa im chrbtom? Čo z toho, že ťa celé roky psychicky týrali, že ti možno zničili detstvo, že máš vďaka nim traumu do konca života? Sú to tvoji rodičia. Musíš, musíš, musíš, jednoducho MUSÍŠ ich ľúbiť a bodka.
Ale vieš čo? Nemusíš. Alebo to minimálne môžeš robiť z diaľky. Udržiavať vzťahy (a to, či sú rodinné, kamarátske alebo iné, je v tejto chvíli úplne bezpredmetné) na úkor vlastného duševného zdravia nie je tvoja povinnosť. Máš právo dať prednosť tebe. Svojej duševnej pohode. Máš právo dať si šancu na lepšiu budúcnosť. A kto tomu nerozumie, nech radšej tuho objíme svoju mamu a nech ďakuje bohu za to, že je taká, aká je. Lebo nemusela byť.
