Určite si v živote urobil kopec vecí, za ktoré sa môžeš hanbiť. A právom. Napríklad, keď si nepustil chúďa babičku sadnúť si v autobuse len preto, že sa ti fakt veľmi nechcelo postaviť, alebo si sa nehanebne predbehol v rade pri pokladni, lebo si skrátka videl šancu. Ale určite, so stopercentnou istotou, sa nemusíš hanbiť za to, že…
1. …nie si právnik, lekár ani politik
Na každú prácu môžeš byť hrdý, ak ju robíš dobre. Jasné, lepšie sa hovorí, že si generálny riaditeľ nadnárodného korporátu ako predavač v hypermarkete, ale svet potrebuje predavačov minimálne rovnako (ak nie dokonca viac) ako generálnych riaditeľov. Ak by sme všetci okupovali lukratívne pracovné pozície a poberali tisícové platy, boli by nám na dve veci, lebo by sme nemali čo žrať. A to je fakt. Takže, nech už robíš čokoľvek – ak ťa to živí a ak ťa to baví, ostatných do toho nič.
2. …nemáš vysokoškolský diplom
Žijeme v 21. storočí, kde sa dá celkom slušne zarobiť aj postovaním fotiek na sociálne siete. Napriek tomu sa ľudia na človeka bez vysokej školy pozerajú cez prsty. A prečo? Dnes už má titul každý druhý idiot, taká veľká vec to zase nie je. Ale zato je to štvorročný záväzok, časový aj finančný, a pokiaľ neplánuješ robiť niečo, čo si ďalšie štúdium vyslovene pýta, vieš tieto zdroje využiť aj rozumnejšie. Tak si nerob vrásky.
3. …máš psychické problémy
V amerických filmoch má terapeuta hádam aj pes, ale keď na Slovensku povieš, že navštevuješ psychológa, všetci si o meter odsadnú. Prečo? Žijeme v uponáhľanej dobe. V dobe plnej deadlinov, v dobe plnej očakávaní, v dobe, kde sme si latku nastavili tak šialene vysoko, že len vyvolení majú šancu vôbec sa jej dotknúť. To sa nedá dlhodobo zvládať.
Každý má psychické problémy. Každý. Líšia sa len intenzitou a tým, do akej miery ovplyvňujú naše bežné fungovanie, ale keby mal niekto hodiť kameňom, všetci ostanú stáť. Priznať si, že máš problém, nie je hanba a začať ho riešiť už tým dupľom nie. Potrebuješ konzultáciu? Choď. Myslíš, že to chce lieky? Tak navštív psychiatra. A všetkých, čo s tým majú problém, kopni do r*ti.
4. …máš akné
To sa ale podstatne ľahšie hovorí, ako reálne robí. V čase, keď sa kladie väčší dôraz na fasádu ako na objem šedej mozgovej kôry, je tvár (bože, keby len tvár) posiata hnisavými pupákmi naozaj to posledné, čo človek chce. „Fuj, to si nečistíš ksicht?“ pýta sa ťa idiot číslo jedna a zrazu sa ksichtí, akoby si mala namiesto hlavy kravské lajno so sprievodom minimálne tridsiatich múch.
„Ja si dávam na vyrážky zubnú pastu. Už si skúšala?“ mudruje zase niekto iný a možno to myslí dobre, len ty už si z toho nekresťansky unavená. Skúšala. Jasné, že skúšala. Od mastičiek cez séra až po vyháňača duchov si skúšala už hádam všetko, ale tie poondiate vyrážky sú odolnejšie ako 3310-na. Investovala si do toho celý majland, stálo ťa to kvantum času aj úsilia… a čo z toho?! Akné je stále tam.
Je na čase sa na to celé vysr*ť. Nie na starostlivosť o pleť, veď možno (nie možno, určite) jedného dňa nájdeš niečo, čo zaberie, ale na celé to poníženie, čo sa s každým novým hrboľčekom spája. Nemá to zmysel. Tvoji priatelia ťa majú radi bez ohľadu na to, čo ti kde zase vyraší, a úprimne? Možno to ani nevidia tak dramaticky, ako to vidíš ty v zrkadle.
5. …robíš chyby
A kto nie? Každý z nás raz dal peniaze „hladnému“ bezdomovcovi, len aby ho o pol hodiny našiel vysedávať v šenku. Každý z nás chodil s kreténom, povedal mame, že ju nenávidí, nechal si ostrihať ofinu alebo si objednal somarinu z internetu, ktorá sľubovala, že ti za dvacku otočí život hore nohami. V ideálnom svete by sme sa učili výhradne z chýb ostatných, ale rozhliadni sa. V ideálnom svete očividne nežijeme. A preto musíš z času na čas padnúť na hubu, aby si nezomrel sprostý.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
