Všetci ich poznáme. Starých ľudí, ktorí majú pocit, že s vekom pobrali všetku múdrosť sveta a každá ich rada má teraz cenu zlata. Oni vedia najlepšie. A ty si včera spadol z jahody. Myslia si, že vedia, ako funguje svet, a úplne im uniká skutočnosť, že sa za posledných štyridsať rokov značne zmenil.
Nie všetci sú takí, ale na našu veľkú smolu ich je stále požehnane. Okrem nesúhlasného krútenia hlavou pri pohľade na tetovanie si neodpustia ani tieto hlášky a mladú generáciu? Tú z nich ide od jedu rozdrapiť. S ktorou z nich sa stretávaš najčastejšie?
1. „Dnes sa už nikomu nechce pracovať.“
A komu sa kedy chcelo? Bez ohľadu na to, či ťa baví alebo nie, práca je práca a nech hodí kameňom ten, čo by do nej chodil, aj keby mu nad hlavou nevisel nájom a hrozba prázdneho žalúdka. Rozdiel medzi mladou generáciou a tou staršou nie je nechuť pracovať.
Je to nechuť pracovať od nevidím do nevidím a aj tak v ruke obracať každý cent, kým šéf jazdí na mercedese a za vianočné odmeny chodí každý rok na dva týždne na Bali. Starší ľudia boli naučení nenamietať, mladí vedia, že odporom majú šancu niečo zmeniť. Je to také zle?
2. „Naša generácia sa nikdy…“
Nikdy čo? Nestarala o životné prostredie? Nezamyslela nad tým, že ženy by mohli mať aj iné uplatnenie ako v kuchyni? Nemusela strachovať o to, či si nájde prácu, pretože pracovali všetci a vyžiť z výplaty nebolo výsadou generálnych riaditeľov a majiteľov ropných impérií?!
3. „Myslíš si, že v zahraničí ti bude lepšie?“
Každá krajina má svoje problémy, ale nalejme si čistého vína – na Slovensku nefunguje vonkoncom nič. V školách učia nedocenení učitelia, ktorí si frustráciu z každomesačnej almužny ventilujú na svojich študentoch. Nemocnice sú v pokročilom štádiu rozkladu. Okrem troch bohom vybraných ciest sú všetky ostatné súce len na jazdu tankom a aj ten to pred vstupom do Zlatých Moraviec zapichne do výtlku, ktorý je od roku 2006 v stave „aktívneho riešenia“.
Vláda sa nestará o ľudí, ľudia sa nestarajú o svoje okolie, nikto sa nestará o nič, a preto sa všetci musia starať o všetko. Neexistuje zem zasľúbená, kde všetky problémy miznú mávnutím čarovného prútika, zato existujú krajiny, kde pracujúci človek nemusí držať nedobrovoľnú hladovku, lebo minulý týždeň musel dať opraviť spojku. Takže áno. Áno, myslím si, že v zahraničí mi bude lepšie.
4. „Ty si mladý, hádam počkáš.“
Klasika v čakárni u lekára, v rade na pošte, pri pokladni v obchode a prakticky všade, kam môže človek na dôchodku vyraziť kedykoľvek, napriek tomu sa vyberie v špičke a očakáva servis a červený koberec. Starší majú prednosť. Mladí majú čas.
5. „Za mojej éry sme si vedeli všetko opraviť sami.“
Povie človek, ktorý v snahe spojazdniť počítač vyhodí do povetria polku ulice a tri hodiny okupuje zamestnanca infolinky, lebo mu nefunguje wifi. Komu by napadlo pichnúť ten krám do elektrickej zásuvky, však? Pravda, veľa mladých nevie zbúchať kurník holými rukami, ale to neznamená, že sme všetci kolektívne úplne neschopní. Vieme iné veci. Veci, ktoré majú v 21. storočí väčšiu hodnotu ako práca s kladivom a pílkou.
6. „Keď som ja bol v tvojom veku…“
…bol som úplne rovnaký idiot ako ty teraz, len to vďaka absencii sociálnych sietí nebolo také očividné. Mal som síce ženu a tri deti, ale prišiel som k nim ako slepé kura k zrnu a ani som sa nezamyslel, či niečo z toho reálne chcem. Robil som to, čo robili všetci. Prototyp šťastného života.
7. „Ale, prosím ťa, čo ťa bolí? Veď si mladý.“
Nech už ti je čokoľvek, vždy to je len slabý odvar útrap, ktoré vek priniesol im. Bolí ťa hlava? Ich bolí viac. Zlomil si si nohu? Počkaj, až ťa chytí artritída – potom pochopíš, aké to je, reálne sa nemôcť hýbať. Si unavený? A z čoho? Z toho zízania do počítača?! Na také veci máš ešte solídnych štyridsať rokov čas.
8. „Už by si sa mal konečne usadiť.“
Kde? Na lavičke pred panelákom, v ktorom si za trojnásobok tvojho dôchodku prenajíma garsónku bez balkóna, aby si po dvanástich hodinách v práci mohol na dvojplatničke uvariť sáčkovú polievku a tešiť sa, že nejde do postele nalačno?
Nie je problém usadiť sa, keď trojizbový byt nestojí viac ako BigMac s hranolkami a veľkou kolou. No keď si trh s nehnuteľnosťami šľahne extázu a hypotéku zrazu treba aj na stan, veci sa začnú značne komplikovať. Bývať v podnájme a vedieť, že nič z toho nie je tvoje, nie je voľba. Je to nevyhnutnosť. A premýšľať nad rodinou, keď nevieš, kde o dva roky hlavu zložíš, nie je nič, len nezodpovedné.
9. „Never všetkému, čo vidíš na tom internete.“
Pravda. Na internete môže napísať, kto chce, čo chce, vďaka čomu v obehu cirkuluje kvantum špekulácií, hoaxov a konšpiračných teórií. Paradoxne to však nie sú mladí, ktorí podporia bylinkový odvar na liečbu rakoviny svojím zdieľaním. Ale rada to je dobrá.
10. „Ty sa k tomu psovi správaš ako k dieťaťu.“
Je to definitívne – úplne nám preskočilo. Psy už nie sú psy, mačky nie sú mačky – sú to naše zlatíčka a chceme im dať všetko. Kupujeme hypoalergénne granuly, šampóny drahšie ako pre seba, s hnačkou ich berieme k lekárovi a v lete s nami na dovolenku. Hrôza. Des. K živým bytostiam sa správame s rešpektom a snažíme sa im zabezpečiť život, aký si zaslúžia. Ľudstvo speje do záhuby. A už niet cesty späť.
