6. „Keď som ja bol v tvojom veku…“
…bol som úplne rovnaký idiot ako ty teraz, len to vďaka absencii sociálnych sietí nebolo také očividné. Mal som síce ženu a tri deti, ale prišiel som k nim ako slepé kura k zrnu a ani som sa nezamyslel, či niečo z toho reálne chcem. Robil som to, čo robili všetci. Prototyp šťastného života.
7. „Ale, prosím ťa, čo ťa bolí? Veď si mladý.“
Nech už ti je čokoľvek, vždy to je len slabý odvar útrap, ktoré vek priniesol im. Bolí ťa hlava? Ich bolí viac. Zlomil si si nohu? Počkaj, až ťa chytí artritída – potom pochopíš, aké to je, reálne sa nemôcť hýbať. Si unavený? A z čoho? Z toho zízania do počítača?! Na také veci máš ešte solídnych štyridsať rokov čas.
8. „Už by si sa mal konečne usadiť.“
Kde? Na lavičke pred panelákom, v ktorom si za trojnásobok tvojho dôchodku prenajíma garsónku bez balkóna, aby si po dvanástich hodinách v práci mohol na dvojplatničke uvariť sáčkovú polievku a tešiť sa, že nejde do postele nalačno?
Nie je problém usadiť sa, keď trojizbový byt nestojí viac ako BigMac s hranolkami a veľkou kolou. No keď si trh s nehnuteľnosťami šľahne extázu a hypotéku zrazu treba aj na stan, veci sa začnú značne komplikovať. Bývať v podnájme a vedieť, že nič z toho nie je tvoje, nie je voľba. Je to nevyhnutnosť. A premýšľať nad rodinou, keď nevieš, kde o dva roky hlavu zložíš, nie je nič, len nezodpovedné.
9. „Never všetkému, čo vidíš na tom internete.“
Pravda. Na internete môže napísať, kto chce, čo chce, vďaka čomu v obehu cirkuluje kvantum špekulácií, hoaxov a konšpiračných teórií. Paradoxne to však nie sú mladí, ktorí podporia bylinkový odvar na liečbu rakoviny svojím zdieľaním. Ale rada to je dobrá.
10. „Ty sa k tomu psovi správaš ako k dieťaťu.“
Je to definitívne – úplne nám preskočilo. Psy už nie sú psy, mačky nie sú mačky – sú to naše zlatíčka a chceme im dať všetko. Kupujeme hypoalergénne granuly, šampóny drahšie ako pre seba, s hnačkou ich berieme k lekárovi a v lete s nami na dovolenku. Hrôza. Des. K živým bytostiam sa správame s rešpektom a snažíme sa im zabezpečiť život, aký si zaslúžia. Ľudstvo speje do záhuby. A už niet cesty späť.
