Opäť začal školský rok, opäť zabiješ polovicu každého pracovného dňa nalepený v podpazuší neznámeho človeka v autobuse či električke a opäť sa budeš tešiť na to, kedy si už konečne našetríš na vodičák. Avšak do tej doby si mestskou hromadnou ešte pojazdíš a nevyhneš sa ani týmto otravným typom ľudí.
1. Ten, ktorý považuje raňajky za najpodstatnejšie jedlo dňa, avšak namiesto chlebíka či vianočky sa rozhodne hodovať na pokladoch vytiahnutých z nosa. Vždy sa jednoducho nájde niekto, komu pripadá úplne v poriadku sedieť v autobuse s ukazovákom pichnutým v nose tak hlboko, že by si mohol poľahky poškrabkať temenný lalok, a loviť šušne.
2. Ten, ktorý sa rozhodol podeliť o svoje muzikantské vlohy s celým autobusom. Ak si predstavujete nejakú mladú talentovanú fešandu, čo sa rozhodla prebojovať na vrchné priečky speváckej branže ranným vystúpením v preplnenom spoji na Trnavské mýto, tak si predstavujete zle. V skutočnosti je to väčšinou mladý fagan v tom období puberty, kedy je sprcha neodpustiteľným zlom a záležitosťou, ktorou sa neobťažuje zaoberať častejšie ako dvakrát do mesiaca, so slúchadlami väčšími ako jeho hlava a hudobným vkusom hodným degenerovaného lúčneho koníka. A keď si do toho začne ešte spievať…
3. Ten, pre ktorého je osobný priestor totálne neznámy pojem. Je mu úplne jedno, či autobus vyzerá ako vystrihnutý z dokumentárneho filmu o živote sardinky v konzerve alebo zíva prázdnotou, vždy si vytipuje nejakú opustenú smutnú dušičku a nalepí sa na ňu ako mokrý vlas. A chúďa dušička nevie, či potom všetkom, čo čítala na internete, tam ten týpek pod kabátom masturbuje alebo je to proste len debil.
4. Ten, ktorý sa výrazne podobá na týpka z predošlého bodu, no celú túto situáciu posunie o dva levely vyššie. On sa totiž k tebe iba nepostaví, on si rovno sadne vedľa teba. Čo by bolo vlastne celkom normálne, keby autobus praskal vo švíkoch a sedadlo vedľa teba by bolo to jediné voľné v dohľade. Ale nie je to tak úplne normálne, keď v autobuse sedíte dokopy traja aj so šoférom a on sa rozhodne sedací sval uvelebiť práve v tvojej súkromnej zóne.
5. Ten, ktorý ma pocit, že vetranie jeho gulí je podstatnejšie ako komfort osoby sediacej vedľa neho. Ja chápem, že existujú chlapi žijúci v domnienke, že sa nielen slnečná sústava, ale aj všetky priľahlé galaxie, točia výhradne okolo jeho rozmnožovacieho ústrojenstva, ale tu si v mestskej hromadnej doprave, kde platia len dve nepísané pravidlá. Prispôsob sa alebo choď peši. Takže nie – sedieť s rozkročenými nohami a obmedziť životný priestor kohokoľvek, kto sedí vedľa, nie je akceptovateľná možnosť.
6. Tá babička, ktorá očakáva, že jej vrásky okolo očí automaticky zabezpečia miesto na sedenie. Nechápte to zle – pustiť v autobuse sadnúť starú pani, ktorou artritída lomcuje do všetkých strán a je rada, že je rada, je hádam základom slušnosti a dobrej výchovy. Ale babča a lá veľkonočná kraslica obutá v špicatých lodičkách s dvojcentimetrovým opätkom, ktorá sa v najväčšej špičke trepe pri trhovisku do autobusu a očakáva, že sa utvorí koridor a príde ju usadiť sám prezident Kiska… No nehnevajte sa na mňa. Deväťdesiat percent mladých ľudí v tom autobuse práve cestuje do práce a čaká ich ešte veľmi dlhý deň. Keď však táto tetucha dorazí domov, prinesie dedkovi protézu, natrie mu chlebík maslom a medom a po zvyšok dňa bude lúštiť sudoku. Tak nech mi naozaj nikto netvrdí, že má väčší nárok na miesto ako človek, čo má pred sebou dvanásť hodín obsluhovania zákazníkov len preto, že je stará.
7. Tá pani, pri ktorej si nikto nie je istý, či je tehotná alebo tlstá. Existujú jedinci nežného pohlavia, ktorým sa jednoducho všetok prebytočný telesný tuk akumuluje práve v oblasti brucha, a potom ozaj vyzerajú ako v požehnanom stave, aj keď vlastne nie sú. A tam prichádza dilema. Nepostavím sa a je tehotná, budem za totálneho hulváta bez štipky citu a akýchkoľvek známok po chrbtovej kosti. Postavím sa a nie je tehotná, prej*be ma cez to mikroskopické okienko a do konca života ma bude chodiť v noci strašiť. No fasa.
8. Ten, ktorý nepozná základné princípy kýchania v mestskej hromadnej doprave. A keďže naša stránka nielen baví, ale aj nenápadne vzdeláva, tak si ich spolu zopakujeme. Kýchnuť si bez ruky pred ústami a počastovať krk človeka sediaceho pred tebou spŕškou hlienu, baktérií a iného sajrajtu, čo si pestuješ v hube, nie je ok. Kýchnuť si do ruky a potom sa tou istou rukou chytiť toho visiaceho držadla nie je ok. Vykýchnuť sopeľ a následne si ho utrieť o sedadlo, na ktorom mimochodom po tebe ešte bude niekto sedieť, NIE JE OK. Pochop to alebo nos rúško.
9. Ten, ktorý si pomýlil svoju maličkosť so soľným stĺpom. Alebo je to prosto len totálne ignorantský bastard. Poznáte toho človeka, ktorý stojí dva centimetre odo dverí, nevystupuje na danej zastávke, no ani ho nehne, aby nedajbože uhol a dovolil ľuďom, stojacim za ním, normálne vystúpiť, že? Toho, čo tam stojí ako tĺk, tvári sa nadmieru otrávene, lebo sa oňho za posledných desať minút obtrelo už asi dvadsať ľudí a niekoľko z nich nepríjemne páchlo esenciou chľastu. Toho, ktorému nikto neprezradil, že do autobusu, z ktorého vystúpi, aby nebrzdil premávku, sa môže ešte opäť vrátiť a ľudia ho budú mať o trošku radšej. Tak toho neznášame všetci – nie som to len ja, že?
10. Ten, ktorý sa tlačí do autobusu jak luterán do neba, prvý a neohrozený, a potom zastane ešte na schodíkoch a začne si cvakať lístok. Sme všetci neuveriteľne vďační za to, že si obetoval pár centov zo svojej výplaty a za túto jazdu zaplatil, lebo ako hlásajú všetky reklamné plagáty dopravného podniku, tak čierny pasažier cestuje za naše peniaze, ale… UHNI, PROSÍM.
11. Ten, ktorý má namiesto očí 360 stupňovú kameru a nemôže odolať potrebe sondovať všetko a všetkých naokolo. Pani pred ním si číta noviny? Bez chochmesu sa jej spýta, či by už mohla otočiť stranu, lebo on už má hotovo. Slečne po pravej strane pípne esemeska? Ak to chcelo byť niečo súkromné, tak má po chlebe. A najlepšie na tejto otravnej existencii je vlastne to, že si po celý čas myslí, aký je absolútne diskrétny a nenápadný a nikto naokolo nemá ani poňatia o tom, ako sa mu na malý moment votrel do života.
12. Ten, ktorý berie jazdu v mestskej doprave ako speed-dating na kolesách. Hovorí „nevinné“, sexizmom presiaknuté vtipy, na všetky nevyslovené otázky má veľmi výrečnú odpoveď a pýta sa žien, prečo sa neusmievajú. Lebo je sedem hodín ráno, ani jedna z nich sa ešte nestihla nadopovať kofeínom, lebo chceli mať istotu, že sa počas cesty do roboty nedos*rú pod sedadlo a v rozospatej hlave analyzujú všetky možné spôsoby ako oznámiť šéfovi, že ten jeho excelentný nápad na promo realitnej kancelárie nie je vlastne tak úplne excelentný, skôr totálne nap*ču. Tak preto sa neusmievajú. Nemáš zač.
Titulná fotka: © Dave Anderson
