Šikovným patrí svet, pretože šikovní ľudia sa dokážu vynájsť v každej situácii a vymyslieť spôsob, ako si to uľahčiť. Alebo oklamať, no uľahčiť znie krajšie. A títo ľudia rozhodne k tým šikovným patria.
1. Pred pár rokmi sa môjmu kamošovi podarilo šikovne obabrať jeden obchod. Ten spravil akciu pre najlepšieho zákazníka mesiaca. V preklade – ten, kto za daný mesiac nakúpi veci v najvyššej hodnote, dostane spiatočnú letenku kamkoľvek zadarmo.
Kamarát zistil, že daná stránka ponúka na predaj aj darčekové karty. Kúpil si teda jednu v hodnote 25 eur a za tú darčekovú kartu si potom opäť kúpil darčekovú kartu v tej istej hodnote. Takto teda točil stále dookola tých istých 25 eur, až letenku napokon vyhral.
2. Na výške som pracovala v pizzérii, ktorá robila týždenné súťaže pre zamestnancov. Každý zamestnanec, ktorému sa podarilo presvedčiť zákazníka, nech si zoberie veľkú pizzu namiesto strednej, dostane body.
Ten s najvyšším počtom bodov dostal na konci týždňa lístky do kina. Mne sa to podarilo oklamať – jednoducho zakaždým, keď si zákazník objednal veľkú pizzu, som to nablokovala ako „zväčšenú“ strednú pizzu. Rozdiel v cene nebol žiadny. Ani jeden z mojich kolegov neprišiel nato, že sa to dá takto okašľať a ja som teda vyhrávala každý jeden týždeň.
3. Keď som bola dieťa, moje mesto usporiadalo „preteky na bicykloch pre slimákov“. Víťaz bol ten, ktorý prešiel čiarou ako posledný (pointou bolo udržať rovnováhu). Zakaždým, keď sa nohy súťažiaceho dotkli zeme, z času sa mu odrátalo päť sekúnd.
Nikde v pravidlách však nebolo spomenuté, že tie nohy zo zeme musím najprv odlepiť. A tak som tam stála, počkala, kým všetci prišli do cieľa a potom tam dojazdila posledná. Vyhrať ma ale nenechali, aj keď to bolo v súlade s pravidlami. Ako keby to bola moja chyba, že ich vymysleli tak primitívne, že aj 12-ročnému dieťaťu sa ich podarilo oklamať.
4. Spätne v roku 1960 sa v mojom meste zrušila vysoká škola a študenti sa mali rozdeliť do okolitých škôl. Hlásila som sa na vysoké školy, hľadala štipendiá… A v tom som si všimla, že naša škola bola síce zrušená, no stále oficiálne ponúkala štipendiá. Tak som oň zažiadala a aj som ho dostala. Nemyslím, že ho tam žiadal ešte niekto iný.
5. Kedysi dávno som pracovala v obchode s domácimi potrebami, ktorý ponúkal zamestnancom zoškrabávací zľavový kupón zakaždým, keď našli na zemi odlepenú cenovku. Celé to bolo o tom, že sa obchod snažil eliminovať pokusy zákazníkov prelepovať cenovky lacných produktov cez tie drahé. Na zľavovom kupóne boli tri políčka, ktoré bolo možno zoškrabať – zľava vo výške 1, 5 alebo 20 percent.
Zoškrabať ste mohli, samozrejme, len jedno políčko, avšak keď ste položili kupón pod lampu, bolo dosť viditeľné, aký bonus je pod ktorým políčkom. Čo sa týkalo množstva zľavových kupónov na jedného zamestnanca či možnosti kombinovať dané zľavy, neexistovali žiadne pravidlá. Väčšina zamestnancov bola v strednom veku, mali slušné platy a rodiny a naozaj ich netrápila nejaká párpercentná zľava.
Na druhú stranu – ja som bola chudobná študentka a každá ušetrená koruna mi bola vtedy dobrá. A tak som začala kupóny zbierať. Na konci svojho 4-mesačného pobytu tam som si kúpila sadu All-Clad medených hrncov (ešte dodnes má hodnotu vyše 500€), obrovskú vlnenú deku, vankúše, kompletne celé zariadenie do kuchyne (od tanierov až po náčinie na varenie). To všetko úplne zadarmo.
6. Na strednej, kam som chodil, museli chlapci nosiť košeľu s kravatou. Nikto však nikdy nekonkretizoval, ako presne má ta košeľa vyzerať. Spolužiak teda začal chodiť do školy v košeli s havajskou potlačou, na ktorej nosil kravatu. Technicky bol oblečený podľa dresscodu, takže mu nikto nemohol nič. Časom sa k nemu pridali aj ostatné decká a za chvíľu vyzerala celá škola ako vystrihnutá z nejakej plážovej komédie.
7. Môj otec bol v 90. rokoch naozaj fiškus a podarilo sa mu oklamať poskytovateľa televíznych kanálov. Ten náš robil každého štvrťroka akciu na platené kanály – HBO a podobne. Dal ich na víkend zadarmo a dúfal, že sa ľuďom zapáčia a potom si ich kúpia.
V tom čase to fungovalo tak, že na začiatku akcie vyslali signál do našej telky, ktorý programy odblokoval a na konci zase ďalší signál, ktorý ich naspäť zablokoval. Ocino ale zistil, že ten signál trvá len chvíľu, takže zakaždým na ten čas odpojil televízny prijímač. Signál sa k nej teda nedostal, kanály sa nezamkli a my sme si ich užívali zadarmo.
8. Moja kamarátka mi na narodeniny dala mapu. Vyznačila v nej všetky reštaurácie, ktoré oslávencom na narodeniny dávali jedlo zdarma, plus najrýchlejšiu trasu, ako ich všetky obehnúť. To bolo v ten deň obžerstvo…
9. V roku 2013 mala miestna pizzéria akciu s hádankami. Na ich stránke ste sa zaregistrovali, vyriešili ste hádanku a oni vám zato dali poukaz na pizzu s jednou ingredienciou (paradajkový základ a syr sa nepočítali) zadarmo. Jediná podmienka bola, že jedna emailová adresa sa mohla súťaže zúčastniť len raz. Vytvorila som si 60 falošných emailových adries. Jedla som zadarmo dva mesiace.
10. Boli sme na hodine matematiky a profesor zadával skupinové projekty. Neznášal som ich, lebo ostatní sa na to vždy vykašľali a ja som dostal kvôli nim zlú známku. Vtedy sa mi to ale podarilo obísť, lebo učiteľ povedal: „Rozdeľte sa do skupín sami, len nech žiadna nemá viac ako sedem členov.“ A tak som mu povedal, že jeden je menej ako sedem a robil som projekt sám. Dostal som najlepšiu známku z celej triedy.
11. Je to len taká somarina, ale ešte dodnes sa na tom s bratom smejeme. Keď sme boli deti, hrali sme sa na záhrade a on zrazu zakričal: „Posledný v bazéne je gej!“ A potom sa vrhol do bazéna. Ja som si ale povedal, že keď neskočím, tak technicky vzaté, bude posledný v bazéne on…
12. Nepamätám si už presne, či to bol Nestea alebo nejaký iný balený čaj. Každopádne mali akciu, kde bol na fľaši kupón na ďalšiu fľašku zadarmo. Akosi to ale nedomysleli a dali tieto kupóny na každú fľašu, takže v podstate stačilo, aby ste si kúpili jeden čaj, a potom ste si mohli urobiť doživotné zásoby bez jedinej premárnenej koruny.
13. Kedysi v Burger Kingu stálo jedno balenie 8 nugetiek viac ako dve balenia po 5 kusov. Ja a moje dve nugetky zdarma sme sa im škodoradostne smiali celú cestu domov.
14. V škole sme mali automat na pitie, kde stál citrónový čaj 75 centov. Keď ste tam ale hodili euro, z nejakého dôvodu vám vydal naspäť 5 dvadsaťcentoviek. Nesťažoval som si. Kupoval som si takto čaj celé mesiace, kým to niekto zistil a opravil.
Zdroj: boredpanda.com
Titulná fotka: pluspng.com
