Niekedy nás vedia vystresovať aj absolútne banality. Napríklad tieto.

Sliedič na balkóne

Nikto učený z neba nespadol a fakt, že máš v peňaženke vodičák, na tom nič nemení. Pozdĺžne parkovanie ti stále naháňa husiu kožu a ani za pomoci všetkých trikov od inštruktora to sem-tam na prvý šup proste nedáš.

Čo však vie túto situáciu vyšperkovať na novú úroveň? Sliedič na balkóne, ktorý lačne uťahuje z cigarety a nepochybne ťa v duchu buzeruje, aby si ten volant vytočila ešte trochu viac.

Otvorené dvere

Schádzaš dole schodmi a vidíš, že pán z trojky sa rozhodol podržať ti dvere. Preňho znak galantnosti, pre teba nepríjemný pocit v žalúdku. Si od neho vzdialená zhruba desať metrov a nechceš, aby tam stál ako tĺk dve hodiny. Tak pobehneš, ale nie natoľko, aby to bolo zjavné. Vo výsledku vyzeráš ako nedonosený poník po mozgovej porážke a dvakrát nadšená z toho nie si.

Zatarasená cesta

Každý chce v autobuse sedieť pri okne. Niežeby bola scenéria tvojho rodného mesta po dvadsiatich rokov extrémne zaujímavou záležitosťou, ale lepšie ako nič. Lenže keď si si tam spokojne zložila zadnicu, si ešte netušila, že o dve zastávky ďalej nastúpi babča s tromi taškami a vozíkom na kolieskach a zatarasí ti cestu. Prosím, nech vystúpi skôr ako ja. Prosím. 

Dýchanie na krk

Kolega ťa síce poprosil, aby si sa mu pozrel na pokazený počítač, ale o pedagogickom dozore nepadlo ani slovo. Tak prečo ti, pre lásku božiu, už hodinu stojí za chrbtom a dýcha na krk? Má pocit, že hypnotický pohľad zrýchli každý pohyb myšou sedemnásobne? Lebo to je na obrovskom omyle. Maximálne mu tá myš skončí v ksichte.

Požičaný mobil

Aha, pozri si túto fotku. Túto jednu fotku. Jednu jedinú, ktorú ti chce niekto ukázať. Potom sa trápne usmej a vráť ten kus elektroniky, ktorý ukrýva všetky hrozivé tajomstvá, počínajúc vášňou k My Little Pony seriálu, naspäť. Ver tomu či nie, toto gesto bude vrelo ocenené a zapamätané.

Zákerná fotobunka

Zhaslo. To idiotské svetlo na verejnom záchode zhaslo, rovno uprostred veľkolepého pôrodu črevného odpadu. To snáď vesmír nemôže myslieť vážne. Hádam po mne naozaj nechce, aby som nacvičovala spartakiádu s týmto nedoriešeným smradľavým biznisom. Alebo áno?

Narodeninová pohroma

Spievať „Veľa šťastia, zdravia“ je taká milá narodeninová tradícia. Až nato, že deväťdesiat percent ľudí v miestnosti nemá hudobný sluch a minimálne polka z nich si to neuvedomuje. Vypustia teda na chvíľu svojho vnútorného Pavarottiho, ktorý by s takýmto hlasovým fondom dieru do sveta asi nespravil, a idú. A čo robíš ty? Tváriš sa ako pripečený baklažán a nevieš, kam sa máš pozerať.

Narodeninová pohroma na druhú

Po rozladenej muzikálnej vložke prichádza tá najpríjemnejšia časť celého tohto cirkusu – darčeky. Avšak sa neodmysliteľne viaže s ďalšou nepríjemnosťou – otváranie darčekov pred ľuďmi, ktorí ti ich dali. To je skutočný stres. Nevieš, čo povedať, ako sa tváriť… očividne nie si žiaden guru v oblasti ukazovania vlastných pocitov, no aspoň radosť z darov by si mal vedieť prejaviť. Naplníš ich očakávania?

Daň za fotku

Niežeby si nedôveroval ľuďom, to nie. Ale predsa – žijeme vo svete krádeží, teroristov a oranžových prezidentov. Dôvera začína byť celkom abstraktný pojem. Tým duplom, keď ide o neznámych ľudí na ulici, ktorých chceš poprosiť, aby ťa odfotili. Desať minút sonduješ okolie a snažíš sa nájsť niekoho s náturou neevokujúcou kriminálnika. A potom sa modlíš, aby si mal pravdu a nešlohol ti mobil.

Tykanie, vykanie a španielska dedina

Pamäť je zaujímavý mechanizmus, ktorý zlyhá presne v momente, keď jeho funkčnosť potrebuješ najviac. Napríklad vtedy, keď sa snažíš spomenúť, či si si s osobou stojacou pred tebou dva roky dozadu potykal alebo nie. Ako ho osloviť? Ak si vykáme a ja mu potykám, tak sa urazí, opačne to bude zase trápne. Bože, prečo nás katastrofa vždy zastihne nepripravených?

Anketári

Anketári, rozdávači letákov a svedkovia Jehovovi na všetky spôsoby sú kategória sama o sebe. Niektorých ti je ľúto, iných by si najradšej zhodil pod idúci autobus, no všetci majú jedno spoločné. Fakt, ale že FAKT, veľmi sa s nimi nechceš rozprávať. A oni to vedia. Taký silný emocionálny odpor predsa musí nejako vyžarovať. No odradí tento fakt spomínané exemplárne príklady chodiacej otravnosti? Ani náhodou.

Zvodný úsmev

Nikto po tebe nič nechce, ako je deň dlhý, ale v sekunde, ako sa pustíš do obeda, je zrazu pri tebe nasáčkovaná celá kancelária. Jedna vec je, že musíš odložiť jedlo a začať sa s nimi vybavovať (ako pardón). Druhá vec je to, že si mal na obed makové rezance a všetci vieme, ako to chodí. Stačí jedna vidlička a tvoj úsmev vyzerá ako po invázii agresívnych mravcov. A to nie je práve atraktívne.

Trápne stretnutie

V situáciách, keď ťa nezradí vlastná pamäť, začneš spochybňovať pamäť ostatných. Prechádzaš na ulici okolo spolužiaka zo strednej, ktorého si nevidel už minimálne sto rokov. Možno aj trochu dlhšie. A nevieš… nevieš, či vie, kto si, či si ťa pamätá, či si ťa chce pamätať. Nevieš nič. Tak okolo neho bez slova prejdeš s úsmevom a lá pomlčka a dúfaš, že sa zajtra odsťahuje niekam na Madagaskar.

Rozlúčka

Lúčenie je ťažké. Lúčenie s niekým, kto predstavuje stelesnený repelent, je hotová mission impossible. Máš dobrú výchovu a rodičia do teba vložili prvé aj posledné. Nechceš ich sklamať a byť za neslušné hovado, ktoré sa niekoho veľmi okato snaží zbaviť. Na druhú stranu to je presne to, čo teraz si. Hovado, ktoré by bolo v tejto chvíli schopné upísať dušu diablovi, len aby tá otravná existencia už zmizla z tvojho zorného poľa.

Titulná fotka: CNN, 123rf.com