Život neprichádza s návodom na použitie (ale kanvica v bode číslo 10 áno). Na niektoré veci treba prichádzať metódou pokus-omyl. Ten omyl môže trvať deň, dva, no pokojne aj celé roky, až dokiaľ ti niekto nepovie, že to vlastne celý ten čas robíš totálne nah*vno. O nasledujúce omyly sa ľudia z celého sveta podelili na Reddite.
1. Ako malému mi ktosi povedal, že ten košíček, v ktorom sa pečie mafin alebo cupcake, je jedlý. Tak som ho jedol, asi desať rokov. Nikto sa neunúval oznámiť mi, že to nie je celkom správne.
2. Mala som asi päť rokov, keď mi jeden zamestnanec pizzerie povedal, že to, čo sypú na vrch pizza tyčiniek, je čarovný prášok. Objednávala som si štangle s čarovným práškom až do štrnástich rokov. Až potom mi jedna pani povedala: „Myslíš cesnakovú soľ?“ V ten deň sa moje detstvo oficiálne skončilo.
3. Pred pár rokmi som sa snažil otvoriť zubnú pastu. Väčšinou som na to používal špáradlo, no tentokrát žiadne nebolo poruke. Obzeral som sa okolo seba a hľadal niečo, čím by sa to dalo otvoriť. A potom mi padli oči na vrchnáčik.
Z vonkajšej strany mal taký malý ostrý hrot… „Hm, tým by to možno šlo,“ povedal som si. Čuduj sa svete, hrot presne pasoval do otvoru a ja som bol uchvátený, že som našiel takú parádnu pastu. Moje očarenie skončilo vo chvíli, keď som zistil, že to je na každej zubnej paste.
4. Nevedel som, že odchlpovač na odevy má viacero vrstiev. Bol som v tom, že je to jednorazový produkt – očistíš sa a vyhodíš to. Keď to frajerka predo mnou „ošúpala“, sedel som tam ako obarený asi desať minút. Len tak mimochodom, mám dvadsať rokov.
5. Myslel som si, že ten gombík so snehovou vločkou (klimatizácia) na mojom aute znamená „rozmrazovanie“. Logicky som si teda domyslel, že bude fúkať teplý vzduch a nikdy som to v lete nepoužil. Dva roky som sa v mojom aute potil ako somár v kufri, ale právom. Fakt som bol somár.
6. Nastúpil som na pozíciu manažéra IT oddelenia a bol som na seba strašne hrdý. Dostal som dokonca pracovný telefón a chlapík, ktorý ma zaškoľoval, mi povedal, nech si nahrám nejaký oznam na hlasovú schránku.
Ja som netušil, že sa tento oznam prehrá každému, kto mi bude chcieť zanechať hlasovú správu. A tak som tam nahral nejakú kravinu o tom, že som pán sveta a sk*rvene dobrý IT-čkár. Roky som o tom netušil, až dokiaľ ma niekto nestopol na chodbe a nepovedal mi, že som „sk*rvene dobrý IT-čkár“. Nikdy som sa necítil trápnejšie.
7. Môj najstarší syn mal v detstve talent na otváranie plienok, takže sa mu celý náklad vždy vykotil do dupačiek. Neostávalo mi teda nič iné, než prevliecť okakané dupačky cez hlavu a následne nášho – od hlavy po päty obsr*tého – synáčika okúpať.
Až keď som bola tehotná so svojím druhým dieťaťom, narazila som na video, v ktorom vysvetľovali, že dupačky majú na ramenách cvoky, aby sa dali roztvoriť a takto stiahnuť. Keby mi toto niekto povedal skôr, náš malý si mohol ušetriť mnoho „hovienkových kúpeľov“.
8. Šesť rokov som býval v prenajatom byte, ktorý nemal v kúpeľni žiadne poličky. Na začiatku som bol z toho pomerne vykoľajený, no zvykol som si používať parapet, a potom sa to už dalo prežiť.
Po šiestich rokoch prišiel na návštevu majiteľ a opýtal sa ma, prečo si všetky tie veci nedám do poličiek. „Do akých poličiek?!“ pýtal som sa nahnevane aj prekvapene zároveň, tak mi išiel ukázať a aha ho! Moje zrkadlo sa dalo otvárať a slúžilo ako skrinka.
9. Raz sme si objednali peknú vitrínu na alkohol. Keď ju priniesli, zdala sa nám byť akási nižšia, ale veľmi sme to neriešili. O tri roky neskôr sme sa sťahovali, nadvihli sme vitrínu a čo odtiaľ vypadlo? Presne tak, nožičky, ktoré bolo treba naskrutkovať. Teraz vyzerá presne ako z obrázka!
10. Vždy som napĺňala kanvicu cez ten zobáčik a bola som presvedčená, že tá stredná časť má len dekoratívny charakter. Moji rodičia to tak robili celý život a mne nikdy nenapadlo to nijako spochybňovať.
Asi dva týždne po tom, čo som si kúpila novú kanvicu, ku mne prišiel frajer. „Čo to tam je?!“ hovorí a otvára stred kanvice. O sekundu nato má v ruke rozmočený návod na použitie. Pila som prevarenú papierovú vodu. Dva týždne.
11. U nás sme vždy mali na umývadle pohár, aby si človek mohol po vyčistení zubov vypláchnuť ústa alebo sa jednoducho len napiť. Moja babka mala na umývadle tiež taký pohár a ja som z neho roky veselo pila. Raz ma pri tom pristihol dedko a zhrozene mi povedal, nech ho nepoužívam. Čudovala som sa prečo. „Lebo si tam babka na noc odkladá svoje zuby, zlatko.“
12. Pri používaní pisoára som si sťahoval nohavice až k zemi.
13. Nikdy som si neuvedomila, že si treba čistiť aj zadnú stranu zubov. Čistila som si len prednú (nebola som najmúdrejšie decko pod slnkom a v reklame na zubnú pastu to každý robil takto). Osvietilo ma až v pätnástke.
14. Mal som tridsať, keď som konečne zistil, čo je to adventný kalendár. Celé tie roky som bol v tom, že advent je skratka od anglického adventure (dobrodružstvo) a adventný kalendár je vlastne len obyčajný kalendár, do ktorého si zapisuješ, čo budeš robiť. Nebudete mi veriť, ale vraj to tak vôbec nie je…
15. Nikdy mi nikto nepovedal, že keď mi prestane rásť noha, tak už si nemusím kupovať obuv o dva centimetre dlhšiu, než potrebujem. Celé roky som si kupoval topánky o číslo väčšie, noha mi v nich lietala… a ja som si bol istý, že tak to má proste byť a topánka má mať rezervu.
