9. Keď za tebou príde niekto nahnevaný a začne ti hovoriť, čo hrozné sa mu stalo, povedz: „Je pochopiteľné, že si nahnevaný“. Vždy to zaberie – daný človek bude mať pocit malého bezvýznamného víťazstva a nebude si na tebe vybíjať zlosť, pretože si potenciálne na jeho strane.
10. Niekedy je poďakovanie lepšou alternatívnou ako ospravedlnenie. Hlavne, ak ide o pracovné prostredie. Napríklad, namiesto „Prepáčte, že ste museli tak dlho čakať“, povedzte „Ďakujem za vašu trpezlivosť“. Tento ťah vie robiť zázraky.
11. Keď sa niekto opýta „Čo?“ stotinu sekundy po tom, čo dohovoríš otázku, vydrž. V mnohých prípadoch je to len prirodzený reflex a druhá strana ťa v skutočnosti dobre počula, dokonca otázke aj porozumela. S takýmto prístupom nikto neplytvá časom ani slovami a výsledok je vlastne rovnaký.
12. Pracujem ako animátorka v tábore pre deti a tento trik používam takmer na dennej báze. Nefunguje len na deti, no dá sa to na ne skvelo aplikovať. Trik znie – nikdy nehovor človeku, čo nemá robiť. Namiesto toho mu povedz niečo iné, čo robiť môže.
Keď poviete deckám, nech za žiadnu cenu nechodia do lesa, budú o to zvedavšie a pri každej možnej príležitosti sa tam pokúsia vytratiť. Ak im však namiesto toho poviete, aby sa išli pozrieť na nové ihrisko, ani im nenapadne, že by v tom lese mohlo byť niečo zaujímavé. Je to veľmi šikovné, čo sa upriamovania pozornosti na správne veci týka.
13. Moje pubertálne dieťa sa akurát dostalo do fázy zvanej „prečo“. Nech mu nakážem čokoľvek, vždy sa opýta, prečo to má urobiť. Uprac si izbu – prečo. Zober si bundu – prečo. Najprv si napíš úlohu, až potom choď von – prečo. Je to na porazenie.
Nedávno som však narazila na veľmi dobrý článok, ktorý radil odpovedať na takúto otázku „prečo“, ďalšou otázkou. Odteraz vždy, keď sa ma to opýta, odpoviem: „Neviem, prečo myslíš?“ A ono odpovie. Samo. Na svoju otázku. A do sekundy ide robiť, čo má.
14. Učím a prednášam. Moja prax ma naučila jednu veľmi dôležitú vec – otázka „Má niekto nejaké otázky?“ je naprd. Väčšinou po nej v miestnosti ostane hrobové ticho a cítim sa trápne ako ja, tak aj ostatní. Nahradil som ju teda frázou „Aké máte otázky?“ Vysvitlo, že táto formulácia vety, ktorá je v podstate rovnaká, znie omnoho priateľskejšie a ľudia po nej nemajú strach naozaj sa spýtať.
15. Vo firme som na jednej z tých vyšších pozícií a nebudem klamať – niekedy je dosť problematické donútiť zamestnancov robiť to, čo by mali. Našla som si na to jednu fintu. Vždy, keď chcem, aby niečo spravili, poviem, že ich súrne potrebujem. Ľudia zbožňujú byť žiadaní, pocit užitočnosti je pre nich nenahraditeľný. A aj keď to znie ako absolútna hlúposť, funguje to perfektne.
