Niektorí ľudia vidia v plodení potomstva svoje životné poslanie, naplnenie významu svojej existencie. A to je fakt super. Milujte sa, množte sa, robte to, čo uznáte za vhodné. No nechajte aj ostatných rozhodnúť sa, čo je vhodné pre nich. A práve preto, že sa momentálne nachádzam v štádiu svojho života, kedy zapálené bradavky a smrad vychádzajúci zo zadnej strany malého uzlíčka radosti nepovažujem za nič obohacujúce, tu je niekoľko dôvodov, pre ktoré sa naozaj obávam, že v inom štádiu ani nikdy nebudem.
1. Ja som presne ten človek, ktorému zakape aj kaktus. Rastlina, ktorá je svojou podstatou prispôsobená na prežitie v neprajných podmienkach a šialenom suchu púšte, to zabalí na mojom parapete. A to mi rozhodne nedodáva pocit, že by som bola schopná udržať nažive aj niečo komplikovanejšie ako burinu v kvetináči.
2. Je tu určitá pravdepodobnosť, že žena sa počas pôrodu dos*rie. A to je v miestnosti plnej zdravotníckeho personálu naozaj veľmi nechcenú skutočnosť. Môže mi hovoriť kto chce, čo chce, že oni na to študovali, sú na to zvyknutí, sú príliš zamestnaní faktom, že mi z vagíny vylieza nový život a je im to jedno… Mne to NIE JE JEDNO.
3. Mám fotografickú pamäť. A aj tak mi je to h*vno platné, pretože zakaždým, keď si uvarím čaj, pijem ho až studený, pretože zabudnem, že som ešte pred desiatimi minútami naozaj veľmi chcela dodržiavať svoj pitný režim. Lenže čaju sa nič nestane. On neutečie, nezmizne, nebudem vďaka nemu terčom sklamaných pohľadov, keď ho zabudnem v škole, že „aha, to je tá, čo vkuse zabúda, že pred tromi rokmi si zaš*kala bez gumy“. S dieťaťom to už také ružové ale nie je.
4. Verím, že aj keby som z maternice vypľula druhého Alberta Einsteina, určite by prišiel minimálne jeden moment v našich životoch, kedy by potreboval pomôcť s úlohou z matiky. A nebudeme si klamať – keby celé jeho vzdelávanie v počtoch malo závisieť od mojich znalostí, tak umrie sprostý a nikdy nezistí, že existujú nejaké derivácie, logaritmy a ani to, ako vyzerá sínusoida.
5. Nemám peniaze. Teda mám, ale aj tak každý mesiac dva dni pred výplatou nastupujem na očistnú vifonkovú diétu. Len tak preventívne, vraj je to dobré na sluch. Lenže dvojročné batoľa by tento môj ozdravovací rituál asi nepochopilo a vyžadovalo by si aj inú stravu ako rezance v miske s vodou bez ohľadu na to, v akom stave je môj bankový účet.
6. Minule mi na facebooku vyskočila reklama na predajňu kočíkov. Ak mala byť cielená, tak zlyhala na plnej čiare, ale aj tak som z nejakého dôvodu klikla. Asi preto, aby som sa naozaj ubezpečila, že na plodenie ďalších miniverzií mojej maličkosti som naozaj chudobná. A podarilo sa.
7. Dieťa je malý kazisvet. Zničí a počmára všetko. A čo nezničí a nepočmára, to okadí. Ja viem, že v živote nejde o tie materiálne veci, láska a to, že sme všetci zdraví je omnoho dôležitejšie, no keď mi ten pol metrový človiečik počmára novú skriňu, za ktorú som vyvalila nemalé peniaze, asi bude značne problematické pozerať sa na vzniknutú situáciu z tejto strany.
8. Malý drobec toho veľa nenaspí. Stavím všetky svoje doterajšie úspory (čo je zhruba nula nula prd, ale rozumieme si) na to, že všetky matky, ktoré tvrdia, že ich novorodenec spinká poslušne ako anjelik majú buď totálne inú predstavu o tom, ako vyzerá pokojný spánok alebo jednoducho bez ostychu klamú.
9. Trošku z vážnejšieho súdku, ale o to pravdivejšieho. Aj napriek tomu, že obaja rodičia sú úplne zdraví, stále je tu možnosť, že ich dieťa bude postihnuté. A to je jednoducho záväzok na celý život. Všetci rodičia, ktorí vychovávajú postihnuté dieťa majú môj nekonečný obdiv a klobúk dole pred tým, ako to zvládajú, aj keď majú niekedy pocit, že nie. Ja by som to nezvládla. Pretože normálne dieťa sa jedného dňa pobalí, odíde a založí si vlastnú rodinu, no takéto dieťa je treba opatrovať do konca života. Tak ma pokojne ukameňujte, ale ja jednoducho viem, že takáto úloha by bola nad moje sily.
10. Rada kakám v súkromí. Bez páru obrovských klipkajúcich detských očí. Bodka.
11. Môj priateľ jeden čas robil v autoumývarke a preto veľmi dobre viem, aký je rozdiel medzi autom, v ktorom sa vozia deti a autom, v ktorom nie. A každý, kto si svoj štvorkolesový dopravný prostriedok aspoň trošku váži, vie, ako srdce puká, keď na čerstvo vytepovanej sedačke pristane kečup a na vydrhnuté okno sa prilepí šušeň.
12. Osobne sa považujem za veľmi častého žmurkača. Každú stávku o to, kto vydrží dlhšie nežmurkať som s prehľadom prehrala, pretože moje oči sa očividne potrebujú zvlhčovať vo veľmi krátkych intervaloch. A keď máš doma malý poklad, luxus ako je žmurkanie si jednoducho nemôžeš dovoliť. Pretože v momente, kedy zatváraš oči sa spokojne hrá s kockami na koberci a o dve stotiny na to, keď ich otváraš, padá z balkóna. Ako, keď ešte ani nelozí, to ostáva záhadou…
13. Nikdy som nechcela byť tou matkou, čo kvôli každej somarine zalarmuje polovicu mesta, lebo jej srdiečko je choručké. No už teraz presne viem, že presne ňou by som sa stala. Som hypochonder – vyhodí sa mi vyrážka na ruke a ja googlim, či náhodou nemám maláriu alebo rakovinu konečníka. Takže by som rozhodne neriskovala, že moje dieťa zomrie na to, že si v jeden pekný chladný podvečer kýchlo.
14. Keď prídeme na návštevu k rodine, ktorá má bábo a psa, všetci obdivujú bábätko a ja hľadám pamlsky. Takže asi toľko k môjmu všeobecnému záujmu o toto zakrpatené plemeno človeka.
15. Stále je tu šanca, že z neho vyrastie čurák. Je to kruté, ale je to tak. Aj napriek dobrej výchove, respektíve najlepšej, akej sú rodičia schopní, sa z decka stane niekto, ktorého mala slečna vtedy v Chorvátsku radšej prehltnúť.
16. A na záver – nechcem priviesť dieťa do tohto sveta. Nechcem porodiť dieťa a o dvadsať rokov sa báť pustiť ho na ulicu, že mu nejaký imigrant v zápale presadzovanie svojej viery odsekne ruku. Nechcem, aby sa so mnou muselo do konca života tlačiť v prenajatej garsónke, pretože akontácie hypotekárnych úverov sa vyšplhali na 90% a ja som ešte stále nevymyslela spôsob, akým meniť vodu na víno alebo aspoň ušný maz na dvadsať eurovky. Nechcem ho priviesť do sveta, v ktorom sa nedostane na vysokú školu aj keď je šikovný, lebo zoberú dvadsať tých, čo vyleteli z vajca niekomu za vodou. Možno je to hlúpe. Možno je to úplne idiotský uhol pohľadu a keby takto zmýšľali všetci, tak o sto rokov už tu žijú len korytnačky a Zdena Studenková. Ale je to tak.
Titulná fotka: emefka / facebook.com
