Niektoré povolania sú vlastne kurzom sebaovládania, za ktorý ti niekto ešte aj platí. Hovoríme o tých, v ktorých človek prichádza do kontaktu s ľuďmi – zákazníkmi. A tieto príbehy sú jasným dôkazom toho, aký nepríjemný tento kontakt môže byť.

1. Po tom, čo som mu podala kávu so sebou, som mu namiesto “nech sa páči” popriala pekný deň. Napísal oficiálnu mailovú sťažnosť, v ktorej opisoval tento môj prejav “nehoráznej neslušnosti” ako koniec sveta. Poslal ho vedeniu spoločnosti aj priamo môjmu manažérovi. Kde sa títo ľudia berú?!

2. Pracovala som na zákazníckej linke. Prepojili ku mne nejakú pani, a tá hneď, ako začula môj hlas, zahlásila: “Dajte mi k telefónu nejakého Američana. Chcem hovoriť s niekým domácim.” Snažila som sa jej vysvetliť, že ja som domáca a žijem tu od narodenia, nemám predsa ani prízvuk, no márne. Len po mne vrieskala, že sa so mnou baviť nebude, a vyžiadala si manažéra.

3. Dvadsať rokov dozadu (keď to ešte zákon dovoľoval) som popri škole brigádovala v trafike. Pamätám si, ako do mňa ľudia hučali vždy, keď išli hore ceny cigariet. “Čože?! Toľko?! To mám z čoho zaplatiť? Veď nie som milionár!” A moje 15-ročné ja tam len stálo, čumelo do blba a nevedelo, čo na to povedať.

4. Robila som v obchode s maliarskymi potrebami. Pravidelne k nám chodila jedna bláznivá ženská, ktorá s obľubou kričala na nás aj na svoje deti. Raz na mňa vyskočila, pretože sme nemali na sklade “tmavobiely papier”. Nie šedý, nie čierny, nie krémový… chcela len tmavobiely a my sme ho ako na potvoru nemali.

5. Do zvieracích potrieb vtrhla žena, hodila mi na pultík rozhryzenú psiu hračku a nevrlo na mňa zasyčala: “Chcem to vrátiť. Kúpila som to zhruba dva roky dozadu a môj pes to už nechce.” Pochopiteľne som ju poslala kade ľahšie, no ešte predtým som si vypočula pár korenistých prívlastkov na moju osobu.

6. Očividne som jednu pani cez mikrofón v drive-thru neprivítal s dostatočným entuziazmom. Paradoxné na tom bolo to, že som sa s ňou ani nerozprával ja, no keď som sa jej to pokúšal vysvetliť, milá pani sa naštvala ešte viac a skoro ma ovalila kabelkou.

7. Pracovala som na pokladni v McDonald’s a tetuška sa mi prišla sťažovať, že v jej Big Macu chýba paradajka. Povedala som jej, že do Big Macu paradajka nejde, preto tam, pochopiteľne, nie je. “No to teda ide, slečinka,” zahlásila a začala spievať našu reklamnú pesničku o Big Macu, pričom náhodné slová nahrádzala slovom „paradajka“, aby dokázala, že má pravdu.

8. K nám do kaviarne sa prirútil muž a začal po mne bliakať, že chce „to, čo obvykle“. Samozrejme, netušila som, čo to má asi tak byť – bol to jeden z mojich prvých dní, nikdy som ho nevidela a ako naschvál to bolo po prvý raz, čo ma niekto nechal osamote s pokladňou. Nemohla som sa ísť ani opýtať kolegov, čo jeho „obvykle“ má akože byť, pretože, len čo som sa pohla, spustil: „Kam si akože myslíš, že ideš?!“

Nevedela som sa ho zbaviť. Dlho. Kričal na mňa: „Vieš ty vôbec, kto ja som?!“ A ja som nemala ani len poňatia, kto by to asi tak mohol byť. Vysvitlo, že len kolosálny kretén. To jeho „obvykle“ sme si po tomto výstupe dali pre istotu vytlačiť, zalaminovať a pripnúť na kasu. Nech sa podobné scény už radšej neopakujú.

9. Raz mi dal jeden zákazník 10-minútovú prednášku o tom, ako príšerne robím svoju prácu a aká som neschopná, neužitočná a naničhodná ľudská bytosť. To všetko len preto, že som nevedela nájsť informácie o nutričných hodnotách… na balíčku cigariet.

10. Mala som na nechtoch čierny lak. Staršia zákazníčka nekompromisne zahlásila, že tým šírim satanizmus. Vraj by som nemala mať povolený vstup na miesta, kam chodia deti, nieto tam ešte pracovať. Bola o tom natoľko presvedčená, že prišla za mojím manažérom a trvala na tom, nech ma vyhodí (a ešte na tom, že ma už nikdy nikto nezamestná). Neurobil to, ale aj tak to nebolo príjemné.

11. Uhla som očami nabok, aby som sa pozrela na pokladňu a povedala tej miniatúrnej babke, koľko má platiť. Myslela si, že som prevrátila očami. Hučala po mne dobrých desať minút. Niekedy je naozaj ťažké mať úctu k starším.

12. Žena si objednala veľký tanier vyprážaných rybích prstov s hranolkami. Keď som jej ho za pár minút priniesol, vyvalila na mňa oči, akoby zbadala ducha. A potom spustila rev hodný malého dieťaťa – očervenela od hlavy po päty, začala plakať a po celý čas kričala, že je na diéte a nemôže jesť vyprážané. Ale hranolky si dala, krava.

13. Zákazník ma nazval rasistom, pretože som mu nedoniesol jedlo dostatočne rýchlo. Ja som biely, on bol biely… ale jedlo bolo kubánske, tak možno narážal na to. Ktovie.

14. Počas zmeny za mnou prišla žena a veľmi hlasno sa ma pýtala, kde sú jej deti. Netušila som, kto to je, videla som ju po prvý raz v živote a už vôbec som netušila, kde má deti. „Neviem, pani,“ odpovedala som, no jej sa to akosi nepozdávalo. Ešte niekoľkokrát svoju otázku zopakovala, potom sa zvrtla na opätku a odkráčala preč. Dodnes neviem, prečo sa ma to pýtala a kde, preboha, zabudla svoje deti.

15. Som veterinárka. Jedna klientka za mnou prišla so svojím pudlom, pretože sa mu už druhýkrát za tento rok zaseklo v labke semienko trávy. Začala po mne kričať, že by som si ako zverolekárka mohla konečne začať riadne plniť svoju prácu a niečo s tým robiť. Seriózne vážne sa na mňa tá dospelá ženská nahnevala, pretože som nevedela zabrániť tráve, aby… existovala?!

16. Zákazník mi dal do ruky 10-eurovú bankovku a povedal, nech dám dve eurá z toho do pohára na tringelty a zvyšok mu vrátim. Išiel som ich dozadu rozmeniť, pred ním som hodil dve eurá do pohára na tringelty a zvyšok mu strčil do ruky. Vtedy sa spustila mela – začal po mne bliakať, či ho chcem okradnúť.

„Dávaš mi osem eur, veď som ti dal desať?!“ Zmätený som teda vytiahol z pohára na tringelty dvojeurovku a podal mu ju späť, hlavne nech už vypadne. Nato sa usmial, hodil ju naspäť, zobral si z pohára euro a odišiel. Wow.

Zdroj: reddit.com