Vyrastať spútaný pravidlami prísnych rodičov je boj. Ak si takých nemal, a teda ani len netušíš, ako to asi vyzerá, tak čítaj. A ak si sa v tom našiel, tak si naozaj statočný.
1. Vždy si odchádzal prvý. Z každej akcie, párty či len z bežného stretka v čajovni, ty si bol vždy ten, ktorý sa musel rozlúčiť a poslušne odcupitať domov hneď, ako sa zotmelo. Či bol piatok, či bol sviatok, či boli letné prázdniny… mamke to bolo jedno. Bolo jej tri-päť, že zajtra sa nevstáva do školy a že daná akcia akurát začala naberať tú správnu atmosféru a dovtedy to vlastne bola nuda. Jej slovo bolo sväté a jej večierka najvyšším vesmírnym zákonom. Amen.
2. Vždy si si pýtal povolenie. Na všetko. Spontánnosť bola v tvojom slovníku neznámym pojmom. Keď sa kamaráti dohadovali, že by v ten večer mohli vybehnúť niekam do mesta, ty si sa do debaty ani nezapojil. Vedel si totiž, že by to bolo zbytočné. Tvoji rodičia totiž potrebujú dva až štyri pracovné dni na spracovanie tvojej žiadosti a ani táto čakacia lehota nezaručovala ich výsledný súhlas.
3. Niektorí ľudia majú strach z pavúkov či hadov, iní sa boja výšok. Tvoj najväčší strach? Sedem zmeškaných hovorov od mamy, dva od tatka a trinásť neprečítaných správ, z ktorých posledná končila slovami „takto sme ťa predsa nevychovali“. Áno, hovoril si im síce, že ideš s partiou do kina, ale nerušené sledovanie filmu pre nich nie je dostatočný dôvod na to, aby si nebral telefón. A keď sa ti vybil? Tak to bol instantný panický záchvat.
4. Meškanie päť minút bolo neospravedlniteľné. Meškajúce spoje ako výhovorka nikdy neobstáli. Mal si ísť na skorší autobus. Vedel si predsa, kedy máš byť doma, a tak si sa mal podľa toho aj zariadiť. A prísť načas. Z akcie, ktorá začínala o pol siedmej si mal teda v ich predstavách preventívne odísť už o šiestej, aby ani v najhoršom možnom prípade nehrozilo, že prah dverí prekročíš o stotinu sekundy neskôr.
5. Tvoje detstvo sa skladalo z množstva konverzácií, ktoré sa odohrávali výhradne v tvojej hlave. Ak si chcel niekam ísť, musel si si napísať scenár, pripraviť schopné argumenty a nacvičiť, ako celý rozhovor bude prebiehať. Keďže si s nimi žil už nejaký ten rok, presne si vedel, aké otázky budú klásť a aké odpovede budú chcieť počuť. Celú debatu si si teda predom rozvrhol, dvakrát prešiel a zobral do úvahy všetky možné body, v ktorých sa to môže celé posr*ť.
6. A potom si sa už niektoré veci ani neopýtal. Nemalo by to žiaden zmysel. V tvojich imaginárnych konverzáciách to po odskúšaní všetkých možností vždy dopadlo fiaskom. Tak načo zbytočne dráždiť hada bosou nohou?!
7. Tvoji kamaráti niektoré veci nikdy nedokázali pochopiť. Mali benevolentných alebo minimálne racionálne zmýšľajúcich rodičov, a teda sa im v konečnom dôsledku ani nedivíš. O tom, ako fungujú vzťahy rodič-dieťa mali celkom inú predstavu a situáciu u teba doma nemali šancu odhadnúť. Mysleli si, že keď ti raz rodičia niečo zakážu, tak pomôže, že sa opýtaš znovu. Nie. Nepomôže. Len sa zbytočne vytočia do nepríčetnosti a budú „strašne sklamaní z toho, ako ich absolútne nerešpektuješ“.
8. Randenie bolo totálne tabu. Už len kamarát opačného pohlavia bol synonymom ohňa na streche. A že by ťa ten chuligán mal chytiť za ruku? Alebo nebodaj za zadok? Alebo… alebo ťa dokonca pobozkať? No čo si sa ty už úplne zbláznila?! Na také veci máš ešte čas. Aj keď máš už takmer osemnásť.
9. Boli decká, ktoré sa obliekali podľa najnovších módnych trendov a boli také, ktoré oblečenie dedili po starších súrodencoch. A potom si tu bola ty, špeciálna kategória. Obliekala si sa podľa toho, čo tvoji rodičia uznali za vhodné. Žiadne výstrihy, žiadne priehľadné látky, žiadne príliš úzke nohavice a o krátkych sukničkách ani nehovoriac. Bolo by vhodné objasniť, že pod pojmom krátka suknička si tvoji rodičia predstavovali čokoľvek, čo ti nezakrývalo polovicu lýtok. Niekedy teda nebola iná možnosť, než si kúpiť niečo normálne za našetrené peniažky a následne to pašovať v školskej taške ako kontraband najvyššieho rádu.
10. Slušné správanie bolo základ. Samozrejme, že slušne správať by sa mal každý, ale odtiaľ potiaľ. Už „dokelu“ bolo na stupnici nadávok na hrane, „doriti“ si priam pýtalo domáce väzenie. A nadávky opisujúce pohlavné údy? No, to radšej ani neskúšaj, ani keby tanky padali.
11. Tvoji rodičia celé tvoje detstvo žili v mylnej domnienke, že u nich budeš bývať navždy. Najprv ty, potom tvoj muž, neskôr tvoje deti a deti tvojich detí… veď to je celkom prirodzené, nie? Aby sa v jednom trojizbáku na Dlhých dieloch tlačili štyri generácie, Dunčo a morča bez mena.
12. Keď skočí z okna Jano, skočíš aj ty? Ak nebola táto veta tvojim denným chlebom, tak nemôžeš povedať, že si mal prísnych rodičov. Normálny rodič tiež z času na čas túto zbraň vytasí, ale u vás doma to bola odpoveď na všetko. Môžem ísť dnes večer na tú párty? Veď aj Katke to rodičia dovolili. Môžem na Vianoce dostať ten nový mobil? Veď ho už má celá trieda. Môžem si ísť dať pre… NIE!
13. Keď si chcel niekam ísť, musel si mať prezentáciu v powerpointe, fotodokumentáciu z overených zdrojov a ukazovadlo, aby si pôsobil seriózne. Potom si to celé odprezentoval vašim, dodal podstatné informácie o tom, kto bude šoférovať a kto predstavovať zodpovedného dospelého a na záver… ti to aj tak neprešlo.
14. Vždy si dostal menej peňazí, ako bolo treba. Niežeby nemali na to, aby ti dali viac, ale… keď si povedal, že chceš ísť na kofolu, tak si dostal peniaze na kofolu. Na jednu kofolu. Jednu jedinú. Prečo by si chcel päť eur, keď si ideš sadnúť na tri deci sladkej žbrndy, ktorá v priemernom pajzli stojí zhruba šesťdesiat centov?! Kam chceš tie peniaze vraziť?! Do automatov? Na prostitútky? Alebo nebodaj berieš drogy?!
15. Trvali na tom, že ťa budú všade voziť. V očiach tvojich spolužiakov, ktorí na začiatku mesiaca dostali dvacku na električenku a boli vybavení, si vyzeral veľmi nevďačne. Máš predsa odvoz zadarmo. Nemusíš míňať na taxík, nemusíš sa tlačiť v mestskej hromadnej so všetkými tými indivíduami, nemusíš čakať na zastávke v daždi ako trt a čakať, kedy sa nejaký spoj uráči prísť. Ale ono to naozaj nebolo také skvelé, ako sa na prvý pohľad zdalo…
16. Dobrá nálada je dôležitá. Nie preto, že by si sa riadil tými srandami o pozitívnom prístupe k životu a čakal, že sa ti potom všetko splní, ale… keď nemali tvoji rodičia dobrú náladu, ani sa neoplatilo klásť im nejaké otázky. Vtedy slovo „áno“ vypadlo z ich slovnej zásoby. V lepších prípadoch ho nahradilo prosté „nie“, v tých horších niečo ako „si nevďačné decko a nikdy nemáš dosť“.
17. Sexuálne scény vo filmoch sú trápne v sprievode akýchkoľvek rodičov, no tí tvoji to povýšili na celkom nový level. Zákon schválnosti vraví, že aj keby si pozeral dokument o živote v kláštore, tak by sa vaši dovalili do miestnosti práve vtedy, keď by jedna zo sestier zhrešila. A u vás to platí dvojnásobne. Nemusím asi dodávať, že si sa potom dočkal hodinovej prednášky o tom, že pornografia je nelegálna a na veci tohto charakteru máš, čo? Ešte čas.
18. Tvoji rodičia boli hádam jediní na svete, ktorí nielenže mali čísla na rodičov tvojich spolužiakov, ale ich aj hojne využívali. Normálne dieťa povie svojej mame, že tam bude Peťova mama a ona, hoci mu to veľmi neverí, len pokýva hlavou a nechá to tak. Tvoja mama zavolá Peťovej mame, uistí sa, že je svojprávna a dostatočne kompetentná, aby trom pubertálnym deckám uvarila večeru a odkáže jej, že si o siedmej máš natrieť bradavicu na zadočku mastičkou.
19. Rodičovské združenie. Bodka. K tomu hádam ani netreba nič dodávať. Výhovorky o tom, že si na teba učiteľka zasadla, že ťa nemá rada a že všetci dostali päťku to nevyžehlia. Toto si budeš musieť odsr*ť aj s úrokmi.
20. Neznášal si ich. Celé detstvo. V puberte si sníval o tom, ako budeš mať osemnásť, zbalíš sa a konečne z tohto pekla vypadneš. Myslel si si, že ťa nenávidia, že si spravili dieťa len preto, aby ho mohli komandovať. Mal si pocit, že sa nemôžeš ani nadýchnuť bez toho, aby mala mama k tomu nejaké výhrady a tatko jej dal bez premýšľania za pravdu. Jednoducho si si nemohol pomôcť. A zaprisahal si sa, že až raz budeš mať deti ty, budeš robiť úplne všetko opačne.
21. Aj tak ich ľúbiš. Takým divným spôsobom. Časom si začal chápať, že to všetko, čo robili, robili preto, že aj oni ťa ľúbili. A robili to najlepšie, čo vedeli. Len to chytili za celkom opačný koniec. Niekedy im to deti vedia odpustiť a v dospelosti sa nad tým už len pousmiať. Inokedy to ale prekročilo všetky medze…
Titulná fotka: twitter.com
