5 desivých a bizarných ochorení, ktoré ťa šokujú a totálne ti zmenia pohľad na svet (2. časť)

Zvláštne a desivé ochorenia, o ktorých sa príliš často nepíše.

Zdroj: Shutterstock

Pred nejakým časom sme ti na EMEFKA priniesli článok o niekoľkých bizarných, desivých a vzácnych chorobách, ktoré nie sú príliš známe. Podobných ochorení však existuje podstatne viac, takže v tomto voľnom pokračovaní nájdeš ďalších 5 zvláštnych a ojedinelých chorôb, ktoré pacientom dokážu poriadne znepríjemniť život.

1. Akinetopsia

Akinetopsia je neurologicko-psychologická porucha, pri ktorej pacient nedokáže vnímať pohyb. Všetky objekty vidí normálne ako zdravý človek, lenže pokiaľ sa tieto objekty pohybujú, samotný pohyb nedokáže vidieť. Preto sa táto porucha nazýva aj „pohybová slepota“. Pokiaľ by si si chcel predstaviť, ako vyzerá život človeka s akinetopsiou, dá sa povedať, že je to ako pustiť si film, pri ktorom nevidíš plynulý pohyb políčok, ale sekanie každých 5 sekúnd.

Shutterstock

Akinetopsia je mimoriadne vzácne ochorenie a v súčasnosti sa nedá liečiť. Môže sa objaviť po úraze a poškodení mozgu, ale aj ako symptóm Alzheimerovej choroby. Nie je úplne jasné, koľkých ľudí táto choroba postihuje, ale minimálne jeden z prípadov je v lekárskych kruhoch dobre známy. Ide o pacientku, ktorá bola označovaná len ako L. M.

Tá sa dlho sťažovala na bolesti hlavy a závraty. V nemocnici jej diagnostikovali trombózu v mozgu a ďalšie vyšetrenia potvrdili akinetopsiu. Pre L. M. sa stali bežné životné úkony (napr. prechádzanie cez cestu) každodenným bojom o život (keďže nedokázala presne odhadnúť vzdialenosť áut a ich pohyb). Postupne sa ale s touto chorobou naučila žiť.

2. Prosopagnózia

Prosopagnózia (nazývaná aj tvárová slepota) je kognitívna porucha, ktorá je charakterizovaná tým, že pacient nedokáže rozpoznať a zapamätať si ľudské tváre. V tých úplne najťažších prípadoch nedokážu postihnutí rozoznať ani tváre svojich najbližších priateľov či rodinných príslušníkov. A v niektorých extrémnych prípadoch ani vlastnú tvár. Zaujímavé je, že zrak týchto ľudí je väčšinou v poriadku a na tvári sú schopní rozoznať jednotlivé časti, nedokážu ju ale vidieť vcelku.

Shutterstock

Táto porucha sa môže objaviť v prípade úrazu a následného poškodenia mozgu, ale aj po mŕtvici či operácii mozgu. Môže byť ale aj vrodená. Podľa vedcov prosopagnóziou trpia asi 2 % populácie. Treba však dodať, že v týchto prípadoch nejde o najťažšie formy tejto choroby. Ľudia s touto poruchou sú v drvivej väčšine prípadov schopní viesť normálny život, hoci im ho prosopagnózia často znepríjemňuje. Nejde však o ochorenie, ktoré by ich ohrozovalo na živote.

3. Syndróm cudzieho prízvuku

Syndróm cudzieho prízvuku patrí medzi skutočne zvláštne ochorenia. Táto porucha je veľmi zriedkavá, odhaduje sa, že ňou na celom svete trpí len približne 100 pacientov (niektoré zdroje hovoria, že ich je ešte menej). V skratke sa dá povedať, že človek s touto poruchou začne odrazu rozprávať s cudzím prízvukom. Často pritom ide o prízvuky jazykov, ktoré pacient nepozná a nikdy sa s nimi nestretol.

Vedci dodnes presne nevedia, ako presne tento syndróm vzniká. Je isté len toľko, že sa môže objaviť po mŕtvici, úraze hlavy či silných migrénach. Lekári poznajú prípady ľudí, ktorí sa po údere do hlavy zobudili a začali hovoriť napríklad so silným nemeckým prízvukom, hoci túto reč neovládali. Známym sa stal aj prípad kanadskej dôchodkyne, ktorá po mozgovej príhode začala rozprávať s prízvukom z východného pobrežia Kanady. Ako sa ale vedci dozvedeli, pacientka nikdy v danej oblasti nebola.

Shutterstock

Pacienti nezriedka nehovoria len jedným prízvukom, môžu sa u nich objaviť aj štyri prízvuky (prípadne viac). Odborníci sa domnievajú, že tento syndróm vzniká po zmene častí mozgu, ktoré spracúvajú ľudskú reč. Občas sa tiež v novinách objavili správy o tom, že pacienti po úraze či mŕtvici začali plynulo rozprávať cudzím jazykom, ktorý dovtedy nepoznali. Treba ale dodať, že tieto správy sa nepodarilo overiť a vedci ich prijímajú s pomerne veľkou skepsou.

4. Stendhalov syndróm

Stendhalov syndróm (pomenovaný po francúzskom spisovateľovi Stendhalovi) je psychosomatická porucha, ktorá sa vyznačuje silnými záchvatmi paniky, zrýchleným búšením srdca, hrozbou straty vedomia či halucináciami. Tieto pocity a symptómy sa objavujú vtedy, ak sú ľudia vystavení úžasným umeleckým dielam, prípadne nádhernej prírode.

Tieto estetické artefakty či príroda v nich však vyvolávajú extrémne negatívne symptómy. Len pred dvoma rokmi sa stal známym prípad návštevníka, ktorý si zašiel do galérie a pri pohľade na slávny obraz Zrodenie Venuše od Sandra Botticelliho dostal infarkt. Našťastie sa ho lekárom podarilo zachrániť. Samotný Stendhal údajne takéto pocity sám prežil, keď navštívil baziliku vo Florencii, a následne svoj zážitok opísal vo svojej knihe.

Shutterstock

Psychológovia a psychiatri ale Stendhalov syndróm neuvádzajú ako samostatnú psychologickú poruchu, niektorí dokonca dlho pochybovali, či vôbec existuje. Neskôr sa ale ukázalo, že na niektorých ľudí umelecké diela či prírodné krásy môžu podobným spôsobom pôsobiť. To potvrdzujú aj ďalšie výskumy, ktoré ukázali, že ak je človek vystavený nádherným umeleckým dielam, v určitých častiach jeho mozgu to vyvoláva silnú emocionálnu reakciu. Tá môže byť v prípade niektorých ľudí až abnormálne silná.

5. Štokholmský syndróm

Nedá sa povedať, že by štokholmský syndróm bol klasickou poruchou, napríklad v diagnostickom manuáli psychických porúch ho nenájdeme. Ide ale o fenomén, ktorý sa najčastejšie (avšak stále pomerne zriedkavo) vyskytuje v prípade obetí únosov. Objaviť sa ale môže aj v prípade ľudí, ktorí sú vo vzťahu s tyranom, prežívajú domáce násilie a pohlavné zneužívanie.

Obete so štokholmským syndrómom môžu voči svojmu páchateľovi pociťovať súcit či dokonca sympatie, niekedy majú tendenciu brániť ho a zľahčovať jeho činy. V prípade tohto syndrómu sa medzi únoscom a obeťou vytvára silné emocionálne puto. Podľa psychológov a psychiatrov vychádza štokholmský syndróm zo silnej úzkosti, strachu o život a beznádeje nad situáciou, v ktorej sa obeť ocitla.

Shutterstock

Obete únosov sa stávajú závislé od svojho väzniteľa a podvedome sa snažia psychologicky chrániť tým, že sa s ním začnú identifikovať a vytvárajú si k nemu pozitívnu väzbu. Pokúšajú sa s ním vytvoriť akési priateľské puto, pretože v tom vidia možnosť svojho prežitia. Podľa analýz sa štokholmský syndróm objavuje približne pri 8 % obetí únosov.

Prvýkrát bol popísaný v roku 1973, keď došlo v Štokholme k prepadnutiu banky. Zlodeji si vzali štyroch rukojemníkov, ktorí ich po oslobodení pred políciou bránili a odmietli proti nim vypovedať na súde.

Ak ťa tento článok zaujal, jeho 1. časť nájdeš tu

Reagujte!
Grr Grr
0
Grr
Fuuj Fuuj
0
Fuuj
Fňuk Fňuk
4
Fňuk
Jeej Jeej
2
Jeej
Uups Uups
6
Uups
Haha Haha
1
Haha
Woow Woow
66
Woow

Komentuj post a napíš, čo si o tom myslíš!

⬇️

Komentáre 1

Pridaj komentár

Pre odoslanie komentáru sa musíte prihlásiť. Ak ešte nemáte účet zaregistrujte sa.

Mrkni aj tento článok:
5 bizarných historických faktov o sexe, ktoré by si radšej nevedel


Prihlásiť sa

Nemáte účet?
Zaregistrovať sa

reset password

Späť na
Prihlásiť sa

Zaregistrovať sa

Prosím registrujte sa na emefka.sk

Späť na
Prihlásenie
Choose A Format
Personality quiz
Trivia quiz
Dotazník
Príbeh
Zoznam
Meme
Video
Audio
Image

SLEDUJ EMEFKA

NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH

SLEDUJ NA INSTAGRAME