Historické filmy vedia byť pompézne, krásne, odzbrojujúce, avšak veľakrát sa kvôli týmto efektom vzdávajú historickej presnosti. Niekedy sa jednoducho nedá vtlačiť 40 rokov života akéhosi vladára do dvoch hodín a inokedy sa zas nedá natočiť boj, pretože nevyšli financie. Historická presnosť mnohých ľudí netrápi, no zaručene stojí za to nahliadnuť do chýb filmov, ktoré úmyselne deformujú minulosť, aby zabavili čo najviac divákov.
V tomto článku sa pozrieme na snímky, ktoré zobrazujú epické vojny, expanzie a osobnosti, ktoré formovali podobu dnešného sveta. Veľakrát to však robia tak, že sa historikom zatočí hlava.
Alexander Veľký
Film Alexander z roku 2004 sa snaží zachytiť život jedného z najväčších vojvodcov histórie, Alexandra Veľkého, no pri tom výrazne upravuje a zjednodušuje fakty, objasňuje web Dailyhistory. Dej často preskakuje medzi rôznymi obdobiami bez jasného časového rámca, čo môže diváka miasť a stráca sa tak komplexnosť udalostí, ktoré formovali Alexandra ako človeka a vodcu.
Medzi najväčšie historické nepresnosti sa radí napríklad zobrazenie bitky pri Gaugamele. V nej sa taktické manévre a rozostavenie armád značne upravili. Skutočná bitka sa odohrala v oveľa zložitejšom dianí a udiala sa na teréne, ktorý mal veľký vplyv na priebeh stretnutia.
Film taktiež zjednodušuje vzťahy medzi postavami. Ide hlavne o Alexandrov vzťah k jeho manželke Roxane. Tá sa vo filme vykresľuje viac ako milostný záujem, než strategický politický krok. Okrem toho film trochu zľahčuje zložité otázky Alexandrovho osobného života, vrátane jeho orientácie a vzťahov s blízkymi spoločníkmi.
Napriek snahám o epický portrét je Alexander často kritizovaný za nepresné zobrazenie kultúrnych a historických súvislostí. Postavy Peržanov a iných nepriateľov sú niekedy karikatúrne, čo zjednodušuje konflikty, ktoré mali hlboký geopolitický a kultúrny význam.
Taktiež sa film vyhýba detailnému zobrazeniu komplikovaných aspektov Alexanderovej vlády a následkov jeho dobytí, čím z neho vzniká skôr hollywoodsky epos než dôkladná historická rekonštrukcia.
Gladiátor
Ďalšia legendárna snímka od Ridleyho Scotta, Gladiátor, je tiež plná nepresností, píše web Historyhit. Úvodná bitka v lese s katapultmi a balistami síce vyzerá veľkolepo, no tieto zbrane sa reálne používali hlavne pri obliehaní miest, nie v lesných stretoch s Germánmi.
Film si taktiež vymýšľa myšlienku, že Marcus Aurelius chcel obnoviť republiku — v skutočnosti neexistujú dôkazy, že by cisár alebo senát túžili po návrate k republikánskemu systému. Aurelius navyše gladiátorské zápasy nezakázal, práve naopak, podporoval ich ako spôsob, ako upokojiť masy počas ekonomickej krízy.
Hlavná postava Maximus je úplná fikcia. Môže byť inšpirovaný viacerými osobami, ako napríklad veliteľ Paternus, cisársky zápasník Narcissus (ktorý skutočne zabil Commoda) alebo generál Pompeianus, ktorý si vzal Aureliovu dcéru. V duchu sa Maximus najviac podobá na Spartaka – otroka a gladiátora, ktorý viedol ozbrojené povstanie proti Rímu.
Samotný Commodus je vo filme značne skreslený – namiesto ustráchaného a krutého narcisa dostávame teatrálneho zloducha. V realite bol mladý, pekný, silný, no aj sadistický, hlúpy a nevyrovnaný – vraždil zvieratá i zmrzačených veteránov pre zábavu.
Aj menšie detaily film skresľuje – napríklad používa nesprávnu latinčinu (napr. gladiatores namiesto gladiatorum) či mieša latinské a talianske výrazy. A zatiaľ čo film dramaticky ukazuje, ako Maximus zabije Commoda v aréne, skutočnosť bola menej heroická: cisára najprv otrávila milenka a potom ho na príkaz sprisahancov uškrtil vlastný zápasnícky partner vo vani.
300
Film 300 od Zacka Snydera je vizuálne pôsobivý, no historicky úplne mimo, píše web Screenrant. Sparťania bojujú bez pancierov, mimo reálnej taktiky a so zbraňami, ktoré nikdy neexistovali. Peržania sú absurdne vykreslení ako monštrá, zlatí bohovia a nindžovia. Zradca Ephialtes nebol znetvorený vyvrheľ, ale obyčajný muž, ktorý Peržanom ukázal horský priechod za peniaze.
Postava Xerxesa ako nadľudského obra posypaného zlatom je číra fikcia – v skutočnosti šlo o tradičného perzského kráľa s dôstojným vystupovaním, nie o poloboha so sadomasochistickým dvorným sprievodom. Dokonca aj známy mýtus o tom, že Sparta hádzala znetvorené deti zo skaly, sa archeologicky nepotvrdil.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
