Priznaj si to. V škole na teba výklad vašej dejepisárky účinkoval ako kvalitná uspávanka a stačili tri minúty dátumov významných bitiek a bol si tuhý ako štolverka. Skutočná história je však o niečom celkom inom.
Svetové dejiny sú plné kurióznych momentov a úsmevných paradoxov, pri ktorých si človek povie: „To sa hádam nemohlo naozaj stať.“ Lenže stalo. Dnes sme si pre teba pripravili päticu takýchto neuveriteľných príbehov, tak sa teda poď s nami pustiť do čítania.
1. Chceli ho zjesť kanibali, napokon sa stal ich kráľom
Začiatkom 20. storočia mnohé noviny informovali o neuveriteľnom príbehu švédskeho námorníka, ktorý sa stal kráľom. Kráľom domorodých kanibalov na ostrove Tabar. Carl Emil Pettersson sa narodil v októbri roku 1875 medzi ďalších päť súrodencov a po odchode svojho otca sa v sedemnástich rokoch rozhodol vydať na more.
Okolo roku 1898 zdanlivo presedlal na súš. Zamestnal sa v nemeckej obchodnej spoločnosti Neuguinea-Compagnie so sídlom v meste Kokopo v štáte Papua-Nová Guinea. Kvôli práci musel teda opäť sadnúť na loď, čo však nečakal, bolo, že sa práve táto pred príchodom do cieľa potopí hneď vedľa ostrova, ktorého domorodí obyvatelia v ňom uvidia chutnú večeru.
More ho vyplavilo na breh ostrova rovno do kríku s ibištekmi. Domáci ho okamžite obkľúčili. Hoci bol Pettersson známy vynikajúcou fyzickou kondíciou (vďaka čomu si neskôr vyslúžil prezývku Mocný Charlie), na hordu hladných kanibalov si skutočne netrúfal. Mysliac na najhoršie ich teda nechal, nech ho zoberú za svojím kráľom… a tam stretol princeznú Singdo.
V rámci zachovania poetickosti príbehu budeme predstierať, že to bola láska na prvý pohľad. Princezná od zdatného námorníka nevedela odtrhnúť oči, uprosila svojho otca, aby ho ušetril, a napokon si ho vzala. Petterssonovi sa na ostrove podarilo vysadiť vlastnú kokosovú plantáž, a keď sa jeho švagor – kráľ Lemy – pobral na onen svet, sám nastúpil na jeho miesto.
2. Odloženej popravy sa napokon nedočkal
Perzský šáh Agá Muhammad bol považovaný za inteligentného vládcu, ktorému sa – hoci mimoriadne krutou cestou – podarilo opätovne zjednotiť perzské územia. Vládol od roku 1789, korunovaný bol v roku 1796 a zomrel o rok neskôr rukami dvoch hlučných poddaných, ktorých pôvodne za túto vlastnosť plánoval dať popraviť.
Tri dni po tom, čo sa zmocnil mesta Shusha, sa vo svojom stane spokojne oddával spánku, keď sa doň zrazu vkradla skupinka mužov s jediným cieľom – poslať šáha na večný odpočinok. Ten chcel dať dvoch z nich, gruzínskeho sluhu Sadegha Gorjia a komorníka Khodadad-ea Esfahania, pôvodne popraviť. Prečo? Pretože sa medzi nimi spustila šarvátka a ich hlasy spôsobili vládcovi vnútorný nepokoj.
V deň incidentu bol piatok, islamský posvätný deň, preto sa šáh rozhodol popravu odložiť. Nedal ich spútať, neposlal ich do žalára – namiesto toho im nakázal, aby sa vrátili späť k práci a poslušne čakali na svoju smrť. To ale služobníci nemali v pláne. Nahovorili ďalšieho komorníka Abbas-ea Mazandarania, aby išiel s nimi, v trojici prekĺzli do stanu a dobodali vládcu nožom a dýkou.
Aby sa nemohol uchádzať o moc, Agá Muhammad bol vo veku šiestich rokov vykastrovaný, preto po sebe nezanechal žiadnych potomkov. Po jeho náhlej smrti teda na trón usadol jeho synovec Fát Alí.
3. Do duelu s vodnou pištoľou? Zlý nápad
Dwarfizmus nie je modernou diagnózou – ľudia trpasličieho vzrastu tu boli prakticky odjakživa. V stredoveku mal človek s týmto genetickým syndrómom veľkú šancu stať sa dvorným trpaslíkom. Ich život nebol jednoduchý. Boli prakticky majetkom svojho panovníka, ktorý s nimi mohol obchodovať, prípadne ich venovať do daru niekomu inému.
Jedným z dvorných trpaslíkov bol aj Jeffrey Hudson. Patril kráľovnej Henriette Márii Bourbonskej a mal len 46 centimetrov. Obaja jeho rodičia, traja bratia aj nevlastná sestra boli normálnej výšky, jeho miniatúrny vzrast sa teda toho času často pripisoval matkinej nehode. Tá sa počas tehotenstva takmer zadrhla nakladanou uhorkou a dopadlo to takto.
Hudson počas života čelil mnohým posmeškom, prezývali ho Kráľovniným trpaslíkom aj Lordom Minimom a považovali ho za domáceho miláčika či šaša. Jedného októbrového dňa roku 1644 si povedal, že stačilo. Keď ho – nie je presne známe ako – urazil brat baróna Williama Croftsa, bez ohľadu na svoju či jeho výšku vyzval muža na súboj.
Barónov brat považoval celú vec za frašku. Do duelu prišiel s vodnou pištoľou v ruke, Hudson ho ale nešetril. Strelil ho rovno do čela, následkom čoho – neprekvapivo – zomrel. Malý muž si možno dupol, tento akt sa mu vo výsledku ale kruto vypomstil. Predsa len, barónov brat bol niekto, zatiaľ čo dvorný trpaslík sa v očiach šľachty rovnal prachu pod ich nohami.
Hudson bol pôvodne odsúdený na trest smrti, za jeho život sa ale prihovorila samotná kráľovná. Namiesto šibenice ho teda poslali loďou späť do Anglicka. Počas dlhej plavby sa lode zmocnili barbarskí piráti, ktorí zobrali trpaslíka do otroctva, a nasledujúcich 25 rokov strávil ťažkou manuálnou prácou. Nevedno kedy ani ako zomrel.
4. Chcel dokázať, že káva škodí a dokázal… nič
Švédski panovníci mali odjakživa niečo proti káve, o čom jasne svedčí fakt, že len v rozmedzí 18. a 19. storočia bola na území zakázaná a opätovne povolená hneď päťkrát, počas troch rôznych vlád. Magický životabudič sa v krajine prvýkrát objavil v roku 1674, veľký záujem oň však nebol. To sa zmenilo v prvej polovici 18. storočia, keď z neho bohatí urobili trend.
Švédsky kráľ Gustáv III. bol, rovnako ako jeho otec, veľkým odporcom kávy. Veril, že stimulujúci nápoj je zdraviu škodlivý, a neželal si, aby k nemu mala široká verejnosť prístup. Jej negatívne účinky chcel odhaliť kurióznym experimentom, ten sa ale vôbec nedočkal výsledku, v ktorý dúfal.
Kráľ naverboval dvojicu mužov, jednovaječných dvojičiek, ktorí mali pestrú kriminálnu minulosť. Obaja boli odsúdení na smrť. Pod prísľubom, že sa zúčastnia experimentu, boli ale omilostení a trest sa im znížil „len“ na doživotie za mrežami. Dvojčatám, ktorých mená dodnes nie sú známe, sa táto dohoda pozdávala, a tak mohol dlhoročný experiment začať.
Princíp bol jednoduchý. Jeden z mužov bude denne piť tri kanvice kávy, zatiaľ čo druhý bude piť tri kanvice čaju. „Uvidí sa, kto umrie skôr,“ hovoril si pravdepodobne Gustáv III., ktorý sa na svoju veľkú smolu stal v roku 1792 obeťou atentátu. Oba subjekty ho teda s prehľadom prežili.
Muž, ktorý pil čaj, zomrel ako prvý vo veku 83 rokov. A muž, ktorý pil kávu? Nuž, nikto presne nevie, kedy sa na onen svet pobral on, keďže prežil oboch lekárov, ktorí mali na kráľov rozkaz jeho stav monitorovať. Zákazu kávy sa Švédsko definitívne zbavilo v roku 1823 a aj vďaka tomu dnes patrí medzi krajiny s najväčšou konzumáciou kávy na jedného obyvateľa.
5. Liečil ich rany vínom, gladiátori prosperovali
Víno malo v starogréckej medicíne veľmi významné postavenie. Hippokrates veril, že má blahodarné účinky na organizmus, a teda aj svoje právoplatné miesto v bežnom jedálničku. Okrem toho ho považoval za „všeliek“ a neváhal ho naordinovať pacientom s rôznymi zdravotnými ťažkosťami, od hnačky až po letargiu.
Bol to práve on, kto hlásal, že by sa víno uplatnilo aj ako dezinfekcia pri liečbe otvorených rán, a jeden rímsky lekár ho zobral za slovo. Galen, ktorý sa staral o gladiátorov v Malej Ázii, ním často dezinfikoval pozápasové rany bojovníkov, dokonca v nich vylúhoval odhalené črevá predtým, ako ich vrátil naspäť do tela. Znie to ako nebezpečná praktika? Možno, ale očividne fungovala.
Počas jeho štvorročného pôsobenia ako ošetrovateľa gladiátorov bolo zaznamenaných len päť úmrtí. To je podstatne menej ako šesťdesiat, ktoré mal „na svedomí“ ošetrujúci lekár v tejto funkcii pred ním.
