4. Ten, čo nemá prácu, no hocijakú nevezme
Na svete hádam neexistuje človek, čo by s nadšením pracoval za minimálnu mzdu. Vstávať za tmy, zabiť hodinu v dopravnej kolóne, potom ďalších osem makať na bavorák svojho šéfa. Kompletne vyžmýkaný sa vrátiť domov iba vyspať, a to všetko len preto, aby si mal ledva na šeky. Značka ideál vyzerá trochu inak.
V určitej fáze však treba priznať porážku. Uvedomiť si, že keď to inak nejde, tak to skrátka inak nejde, zaťať zuby a ísť. Tento človek bol v tej fáze zhruba pred piatimi rokmi, spomínanú porážku ale nepriznal dodnes. „Za almužnu robiť nebudem,“ vyhlasuje, zatiaľ čo čaká, že mu kvalifikácia na vyššie platenú prácu jedného dňa spadne z neba. Výborná stratégia.
5. Ten, čo „chce“ schudnúť, no nič pre to nerobí
Boj s telesnou hmotnosťou v určitom bode zvádzal asi každý z nás, ale toto je kapitola sama osebe. „Keď sa pozriem do zrkadla, je mi zle,“ vyplakáva, no nielenže nerobí nič preto, aby schudol. Aktívne robí všetko pre to, aby ho o desať rokov museli z bytu vyťahovať žeriavom.
Jeden deň chudne, druhý tlačí pizzu, lebo články na internete vravia, že diéty nefungujú. Jeden deň kupuje permanentku do fitka, ďalší sa vyhovára, že nemôže ísť, lebo prší. Hold, samy tie faldíky asi nevysublimujú…
