4. Prvá cesta vlakom na neznáme miesto
Po tom, čo si raz na strednej vypočítal rovnicu s dvomi neznámymi, si si povedal, že ťa už len tak niečo nevyvedie z miery, ale stačila jedna cesta vlakom, aby si pochopil, že si sa značne precenil. Nalodiť sa do vlaku a čakať na svoju stanicu nie je jadrová fyzika, ale… ale keď raz nevieš, kam ideš, tak proste nevieš, kam ideš.
Si pripučený na prostrednom sedadle, z jednej strany dedko, ktorý ti od radosti uštedrí lakťovku vždy, keď sa mu podarí vyplniť políčko v sudoku, z druhej decko so zabudovaným megafónom a je ti hej. Snažíš sa vykúkať z okna, aspoň trochu sa zorientovať, ale v tej rýchlosti je to prakticky len jedna veľká jednoliata machuľa. Nemal si už náhodou vystúpiť?!
5. Prvý deň v práci
„To je Jožo, za ním choď, keď sa ti pos*rie počítač. To je Katka, tá je tupá ako tágo, ale aspoň prvé dva týždne sa tvár, že to nevieš. To je Maroš. Áno, ten s tými slnečnými okuliarmi. V interiéri. Nerieš. A tam sedím ja,“ ukazuje na jeden z milióna stolov chalanisko, ktorý ťa dostal na starosť a očividne z toho skáče od radosti dva metre do vzduchu.
Tak veľmi sa snažíš absorbovať všetky informácie, čo na teba sype, až si v konečnom dôsledku nepamätáš vôbec nič. „Nejaké otázky?“ pýta sa ťa, zatiaľ čo pohľadom hypnotizuje kávovar, a človek nepotrebuje tri vysokoškolské tituly, aby mu došlo, že keď povieš áno, rovno ťa obratom šmarí von z okna. „Nie,“ vysúkaš zo seba a potíš sa ako somár v kufri. „Všetko v pohode.“ Lenže nič nie je v pohode. Vôbec nič nie je v pohode.
