Keď niekto spomenie veľké ženské mená v histórii, pravdepodobne ti napadne Marie Curie a tam to končí. Prečo? Problém nie je v tom, že by toho ženy za existenciu sveta málo dokázali… Len sa o nich, jednoducho, akosi nehovorí. To treba zmeniť. Dnes sme si pre teba pripravili krátky úvod do života piatich úžasných žien, o ktorých by sa malo učiť na dejepise, no, bohužiaľ, nie je to tak, a veríme, že ti zase o čosi rozšírime obzory.
1. Virginia Hall
Krívajúca žena. To bola prezývka najobávanejšej ženskej špiónky z obdobia druhej svetovej vojny, ktorá, hoci jej plagáty lemovali ulice všetkých veľkých francúzskych miest, stále nacistom unikala pomedzi prsty. Virginia Hall sa v roku 1906 narodila do zámožnej rodiny úspešného baltimorského podnikateľa a budúcnosť mala prakticky istú. Zvolila si však vlastnú cestu.
Už odmalička sa chcela stať diplomatkou a otec ju v tomto rozhodnutí, na rozdiel od matky, podporoval. Uskutočniť tento plán však vôbec nebolo jednoduché. Aj napriek špičkovému vzdelaniu na najlepších svetových univerzitách a skutočnosti, že Virginia hovorila piatimi cudzími jazykmi, ju diplomati nechceli prijať do svojich kruhov. Najprv kvôli pohlaviu, neskôr kvôli „Cuthbertovi“.
Cuthbert, tak volala svoju drevenú prostetickú nohu. Počas poľovačky s priateľmi sa snažila vyliezť na strom, odistená zbraň ju postrelila do chodidla a aj napriek promptnej reakcii jej spoločníkov jej museli lekári nohu od kolena dole amputovať. Ako je však zjavné, ani tento hendikep Virginiu nezastavil a, s nohou či bez nej, dokázala úchvatné veci.
Keď začali nacisti okupovať Francúzsko, v ktorom aktuálne žila, vedela, že musí ísť preč. Vybrala sa teda pešo Trasou slobody cez Pyreneje. Trasa dlhá 72 kilometrov, ktorá aj zdravému človeku zaberie minimálne tri dni chôdze, bola mnohým osudná, no Virginia ju zvládla. Dostala sa až do Spojeného kráľovstva, kde sa spojila s organizáciou SOE, podstúpila výcvik a tou istou trasou sa vrátila naspäť do okupovaného Francúzska. Ako špiónka.
A vtedy sa začal naplno písať jej heroický príbeh. V prestrojení za novinárku The New York Post uverejňovala tajné informácie, naplánovala útek väzňov z väzenského tábora, ušla nacistom spred nosa, prežila väzenie v Španielsku, opäť sa vrátila do Francúzska v novom prestrojení a nadobudnutými informáciami vydláždila spojencom cestu k víťazstvu pred vylodením v Normandii.
2. Marie Tharp
Marie Tharp sa narodila 30. júla 1920 v americkom Mitchigane do rodiny učiteľky nemeckého jazyka a zememerača Ministerstva poľnohospodárstva Spojených štátov Williama Edgara Tharpa. Často ho sprevádzala v práci, zisťovala, ako prebieha tvorba mapy, no neplánovala ísť v jeho šľapajach. Toto odvetvie bolo v tej dobe považované za čisto mužské, preto sa Marie rozhodla byť radšej učiteľkou ako jej matka.
Všetko sa zmenilo s príchodom druhej svetovej vojny. Mladí muži boli povolaní do boja, museli opustiť svoje miesta na univerzitách, a tak dostali šancu angažovať sa aj ženy. Jednou z nich bola aj Marie. Vyštudovala odbor ropnej geológie na Univerzite v Mitchigane a napokon sa jej aj napriek nepriazni osudu (ženy tvorili menej ako 4 percentá) podarilo preraziť v kariérnom poli vedy o Zemi.
Aby sme vedeli naplno oceniť jej úspechy, je nutné poznať pozadie. Do päťdesiatych rokov minulého storočia vedecká komunita stále verila, respektíve predpokladala, že morské dno je úplne ploché. Marie Tharp podkopala základy tejto predstavy a ukázala svetu, ako veľmi je chybná. Po boku študenta Bruca Heezana zmapovala oceánske dno a dokázala, že ide o členitý, systematicky usporiadaný terén.
Začala čistým hárkom papiera, na ktorý znázornila zemepisnú dĺžku a šírku a následne pozorne zaznačila, kadiaľ prechádzali lode. Vďaka informáciám zo sonaru potom vyčítala hĺbku jednotlivých lokácií. Tak zistila, že dno rozhodne nie je ploché. Jej obrázky teda nielen zmenili vedecký pohľad na oceány ako také, položili základy budúcej teórie o tektonických doskách.
3. Inge Lehmann
V máji roku 1888 pribudlo do prominentnej rodiny Lehmannovcov, žijúcich v hlavnom meste Dánska, hanblivé dievčatko. Dostalo meno Inge. Inge Lehmann. Vtedy ešte nikto netušil, že sa z utiahnutej dcéry psychológa a ženy v domácnosti vykľuje zanietená vedkyňa, ktorá sa svojimi objavmi zapíše do dejín. A dokonca ani vtedy, keď chodila zo školy znudená, lebo bolo učivo príliš jednoduché, to nikomu nenapadlo.
Inge bola vždy dobrou študentkou, niečo sa v nej zlomilo až na vysokej. Matematiku, chémiu a fyziku začala na Univerzite v Kodani študovať už v roku 1907, titul však dostala až o trinásť rokov neskôr. No, koniec-koncov, možno len vedela, že sa nemá kam ponáhľať – dožila sa úctyhodných 104 rokov, čím sa zapísala na zoznam najdlhšie žijúcich vedcov vôbec.
K seizmológii sa dostala vďaka Nielsovi Nørlundovi, profesorovi na Univerzite v Kodani, ktorý ju ochotne zasvätil do svojej práce. Ukázal jej, ako môžu údaje o zemetraseniach prispievať k odhaleniu skutočnej štruktúry našej planéty, a Inge tieto zistenia nadchli. Navštívila seizmologické stanice v Nemecku, Holandsku aj Francúzsku, naučila sa teórie, podľa ktorých možno analyzovať pohyby Zeme, a zistila, že tomuto sa chce v živote venovať.
V roku 1928 sa stala Inge Lehmann hlavou inštitútu Royal Danish Geodetic Institute, a hoci jej práca spočívala prevažne v administratíve, našla si čas aj na osobný výskum. A práve vďaka tomu dnes vieme, že zemské jadro nie je len roztopená tekutina. Dánskej vedkyni sa podarilo odhaliť niečo, čo človek na vlastné oči nikdy neuvidí – že naša planéta má vnútorné, pevné jadro a vonkajšie jadro, ktoré je tekuté.
4. Virginia Apgar
Harvard jej zabuchol dvere pred nosom, aj napriek tomu sa z nej stala najuznávanejšia anestéziologička všetkých čias. Virginia Apgar totiž prekopala základy starostlivosti o novorodencov a svetu dala skóre menom Apgar score, pomocou ktorého sa ich zdravie hneď po pôrode vyhodnocuje dodnes.
Jej príbeh sa začal písať v roku 1909, keď sa ako najmladšia z troch detí narodila do newjerseyskej rodiny, ktorá sa nikdy celkom neusadila. Virginia bola nadaná v mnohých aspektoch, vedela hrať na husle, športovala, hrala v divadelných hrách, no už odmalička túžila stať sa lekárkou. Na akademickej pôde excelovala a v roku 1929 skončila vysokú školu Mount Holyoke College s titulom zo zoológie.
Potom sa pobrala na medicínu. Školu skončila v roku 1938 a rozhodla sa ísť cestou anestéziológie, hoci to bolo v tom čase značne neprebádané územie. Ako každý anestéziológ, aj ona sa naučila resuscitáciu, a práve s ňou sa spája aj jedna z najznámejších viet, ktoré kedy vyriekla: „Nikto, ale naozaj nikto, v mojej prítomnosti neprestane dýchať!“ A myslela to vážne. Pre prípad pohotovosti nosila vždy pri sebe vreckový nôž a gumenú trubičku, a vďaka tomu sa jej podarilo zachrániť 16 ľudských životov.
Skóre Apgar score vymyslela počas raňajok. Načmárala ho na servítku a o tri roky neskôr, to sa už písal rok 1952, sa rozhodla ideu prezentovať širokej verejnosti. Od roku 1953 teda každé dieťa, ktoré príde na svet, lekári na základe jej systému ohodnotia a posúdia, či potrebuje akútnu zdravotnú starostlivosť, alebo nie.
Rozhodujúcich je päť faktorov – Appearance (vzhľad, respektíve farba), Pulse (pulz), Grimace (výraz tváre, reflexy), Activity (aktivita, svalový tonus), Respiration (dýchanie). Skóre nad 7 sa vo všeobecnosti považuje za dobré, od 4 do 6 je značne nízke a menej ako tri nasvedčuje, že novorodenec si vyžaduje okamžitú lekársku pozornosť.
5. Madam C. J. Walker
Jej rodičia boli celý život otrokmi, a hoci sa ako jediná a posledná z piatich súrodencov narodila slobodná, jej mladosť sprevádzali samé ťažkosti. Sarah Breedlove, ktorú dnes svet pozná už len ako Madam C. J. Walker, v šiestich rokoch osirela. V štrnástich rokoch sa vydala za Mosesa McWilliamsa, s ktorým splodila dcéru A’Leliu, a v dvadsiatich rokoch sa z nej stala vdova.
Aj napriek neprajnosti osudu sa z nej stala úspešná žena. Čo úspešná… Madam C. J. Walker bola prvou černošskou milionárkou v Amerike a jej produkty starostlivosti o vlasy boli vychýrené po celom svete. Ale všetko pekne poporiadku. S dvojročnou dcérkou sa po smrti manžela presťahovala do St. Louis, kde po prvý raz stretla Charlesa J. Walkera – muža, ktorý sa stal nielen jej druhým manželom, ale neskôr aj menom jej značky.
K výrobe vlasovej kozmetiky The Walker System ju (pravdepodobne) inšpirovali vlastné problémy s vlasmi. Kvôli ochoreniu skalpu ich veľa stratila. Rozhodla sa teda vyrobiť produkty, ktoré by pomohli nielen jej, ale všetkým černoškám s problematickou korunou krásy na svete. The Walker System obsahoval preparát na pokožku hlavy, krémy a železný hrebeň a dočkal sa masívneho úspechu.
Spočiatku ho predávala sama, priamo černoškám vo svojom okolí. Vzhľadom na to, že trh s produktmi vyhradenými pre čierne ženy mal značné medzery a jediné, čo bolo dostupné, vyrábali korporáty obsadené belochmi, nemala konkurenciu. Keď záujem narástol, najala si predavačky, ktoré jej produkty ponúkali ďalej.
S manželom sa neskôr rozviedla, úspech ju však neopustil nikdy. Z dolára a piatich centov, ktoré mala spočiatku na účte, sa stali milióny a Madam C. J. Walker je dodnes inšpiráciou pre mnohé černošky snažiace sa rozbehnúť vlastné nezávislé biznisy. Zomrela v roku 1919 vo veku 51 rokov na hypertenziu (vysoký krvný tlak).
