To, že prvé počítače zaberali takmer celú miestnosť, asi vieš, ale čo tak to, že prvý vysávač museli ťahať kone? Kto ho vymyslel? A ako vlastne fungoval? To všetko a ešte omnoho viac sa dočítaš v našom dnešnom článku. Pripravili sme si totiž pre teba niekoľko zaujímavých historických faktov, ktoré ťa v škole na dejepise určite neučili. A je to veľká škoda.
1. Napoleona napadli zajace
Zajace. Sú rozkošné, chlpaté a jeden francúzsky generál s nimi nemá práve najlepšiu skúsenosť. Keď sa človek snaží stmeliť Napoleona a porážku do jednej vety, väčšinou padne niečo o bitke pri Waterloo, ale to rozhodne nebola jediná krutá prehra, s ktorou mal Bonaparte tú česť. Jedného dňa sa totiž rozhodol pre seba a svojich mužov usporiadať lov na zajace – taká bežná vtedajšia zábavka.
Vypustili 3000 zajacov z klietok a mohlo sa začať. Ani vo sne by im nenapadlo, že sa húf ušatých zvieratiek vzoprie vyššej moci a namiesto toho, aby sa rozpŕchli na všetky strany, sa ozbrojených mužov rozhodnú zrovnať so zemou. Lenže presne to sa stalo. Napoleon sa to snažil ustáť a guľky lietali jedna radosť, no veľmi rýchlo pochopil, že proti takej prevahe nemá šancu. Napokon teda utiekol do koča a už ho nebolo.
2. Vysávače boli kedysi ťahané koňmi
Písal sa začiatok 20. storočia, keď svet po prvýkrát uzrel prvú verziu dnes už moderného pomocníka v každej domácnosti. Vysávač. Vďačíme zaň vynálezcovi Hubertovi Cecilovi Boothovi, ktorý za funkčný filtračný systém takmer položil život – vážne, skoro sa zadrhol, keď sa s látkovou vreckovkou na ústach snažil nasať prach z operadla na kresle. Ale o tom potom.
Boothov vysávač sa ani okrajovo nepodobal na to, čo si pod pojmom vybavíme dnes. Bola to obrovská „mašina“ na kolesách ťahaná koňmi, ktorá sa pristavila pri okne príslušného domu, aby sa z nej následne cez okno natiahli dnu hrubé hadice s odsávaním. Bol to obrovský luxus. Priam strop kultúrno-spoločenského vyžitia, ktorý si mohli dovoliť len bonitní, a vždy, keď k nim mal vysávač zavítať, usporiadali čajový večierok, aby mohli proces sledovať v kruhu priateľov. To dnes pri vysávaní človek fakt oželie.
3. Abraham Lincoln bol licencovaný barman
Abraham Lincoln pôsobil v druhej polovici 19. storočia ako 16. prezident Spojených štátov. Predtým, ako sa však dostal do politiky, si preskákal mnohými rôznymi profesiami. Narodil sa ako syn farmára, keď mal desať, malária ho pripravila o matku, a tak si už v štrnástich rokoch začal na živobytie zarábať sám.
Chvíľu bol hráčom pokru, potom zase pltníkom, neskôr lovcom, vojakom, vedúcim poštového úradu či pomocníkom v obchode. Jeden čas sa dokonca profesionálne venoval wrestlingu a za 12 rokov z 300 zápasov vraj prehral iba jeden jediný. No a niekde medzi tým si s kamarátom otvoril bar. Podniku Berry and Lincoln sa celkom darilo, až kým sa z jeho spoločníka Williama F. Berryho nevykľul alkoholik a nevypil všetok alkohol, ktorý mali na sklade. Bar teda napokon zavreli.
4. Moriaky boli pre Mayov posvätné
Američania by sa divili, že hlavný chod večere na Vďakyvzdanie mal v niekdajšej civilizácii také dôležité postavenie, ale predsa. Mayovia uctievali moriakov. Jedna z najvyspelejších civilizácií v dejinách, ktorá mala splachovacie záchody ďaleko skôr ako my vôbec latríny, sa rozhodla na piedestál postaviť operenca, ktorého tvár po druhom promile značne pripomína mužské genitálie. Ale kto sme my, aby sme súdili, že?
Moriak bol pre Mayov náramne podstatný. Verili, že je predĺžením boha, má špeciálne schopnosti, ktoré môžu byť pre ľudí dokonca nebezpečné, a patrične k tomu sa aj správali. Vtáky domestikovali, aby mohli byť súčasťou rôznych náboženských rituálov a dovoliť si ich mohli, pochopiteľne, len tí najbohatší.
5. Počas druhej svetovej vojny udelili dve medaily fenke
Nenechaj sa oklamať ich veľkosťou – nemecké dogy sú povahovo veľmi priateľské a svojim majiteľom verné až za hrob. Juliana je toho jasným príkladom. Počas druhej svetovej vojny sa fenke tohto obrovského plemena podarilo ukoristiť nie jednu, ale dokonca dve medaily. Obe za to, že zachránila život svojho pána.
Keď v apríli roku 1941 Nemci bombardovali Britániu, jedna z bômb spadla cez strechu aj do domu Julianinho majiteľa. Pes nelenil. Podišiel k bombe bližšie a promptne ju ocikal, čím ju prakticky zneškodnil a prvá medaila bola na svete. Druhú dostala o tri roky neskôr, keď majiteľa upozornila na požiar v jeho obuvníctve. Juliana zomrela v roku 1946 na otravu.
