Školská jedáleň mala vlastnú vôňu, zvuk aj pravidlá prežitia. Pri okienku si dostal tácku, polievku neznámej hustoty a hlavné jedlo, ktoré si hodnotil ešte pred prvým sústom. Vtedy sme na mnohé obedy frflali, vymieňali ich so spolužiakmi alebo ich nenápadne vracali takmer nedotknuté.
Dnes stačí spomenúť dukátové buchtičky či parenú buchtu a žalúdok okamžite prepne na mód nostalgie. Jedlá zo školskej jedálne totiž s odstupom chutia omnoho lepšie. Najmä keď nám ich už nemá kto navariť.
Kura s ryžou a omáčkou neznámeho pôvodu
Kura s ryžou patrilo medzi bezpečnejšie položky jedálneho lístka. Aspoň dovtedy, kým si nedostal stehno s podozrivo pružnou kožou a ryžu suchšiu než učiteľkin humor. Omáčka mala pomôcť, no často pokryla iba polovicu taniera.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneAko dieťa si kuracie mäso skúmal s presnosťou súdneho lekára. Každá žilka predstavovala dôvod na ukončenie obeda. Kosť si obchádzal v bezpečnej vzdialenosti a ryžu si presúval z jednej strany taniera na druhú. Najväčšiu odvahu prejavil spolužiak, ktorý zjedol aj chrumkavú kožu a ešte si vypýtal dupľu.
Dnes by si za poctivé pečené kura s ryžou pokojne zaplatil v reštaurácii. Nevadila by ti ani omáčka navyše. Stačí správna vôňa a zrazu sedíš na malej stoličke s pohárom čaju pred sebou.
Francúzske zemiaky, ktoré rozdelili triedu
Francúzske zemiaky nepoznali neutrálny názor. Buď si ich miloval, alebo si v nich vidličkou hľadal jediný kúsok, ktorý nepôsobil nebezpečne. V jednej zapekacej mise sa stretli zemiaky, vajcia, klobása aj smotana a každý kus chutil trochu inak.
Najväčší problém predstavovalo vajíčko. Niekto ho okamžite zjedol, iný ho posunul spolužiakovi a tretí ho zakryl zemiakom. Kyslá uhorka na okraji taniera fungovala ako záchranný čln. Keď bola porcia príliš suchá, bez pohára čaju si ju takmer nedokázal prehltnúť.
Dnes francúzske zemiaky pôsobia ako vrchol domáceho komfortu. Stačí ich vybrať z rúry a celý byt vonia ako nedeľný obed. Z jedla, ktoré si kedysi pitval, sa stala večera, po ktorej túžiš počas upršaného dňa.
Parené buchty pod lavínou Granka
Pri parených buchtách nejde ani tak o prvoplánovú nenávisť. Skôr o to, že jeden detail dokázal rozhodnúť, či sa z nich stane klenot týždňového menu školskej jedálne, alebo bezbrehé utrpenie.
Keď žiaci stáli v rade na parené buchty, trieda sa menila na burzu. Niekto chcel viac masla, niekto menej, no takmer všetci bojovali o najväčšiu porciu posýpky. Ideálnu buchtu nebolo pod vrstvou Granka takmer ani vidieť.
Samotné cesto dokázalo narásť na veľkosť menšieho vankúša. Po prvom súste si zistil, že lekvár sa ukrýva presne v strede a cesta k nemu bude dlhá. Posýpka medzitým skončila na tričku, stole aj v nose. Po obede si vyzeral, akoby si sa pobil s kakaovým práškom a prehral.
Dnes prichádza smutné zistenie. Parené buchty síce vyzerajú jednoducho, no niekto ich musí vymiesiť, naplniť a napariť. Keď už nemáš poruke babku ani kuchárku zo školskej jedálne, zrazu by si za ne dal aj spomínanú polovicu výplaty.
Pečené buchty a pohár mlieka
Pečené buchty patrili medzi jedlá, ktoré voňali lepšie než celý zvyšok dňa. Zlatistý povrch, mäkké cesto a lekvár vytvorili kombináciu, ktorú si často nedocenil. Možno ti prekážalo, že jedna buchta mala viac cesta než náplne. A tak celý pôžitok pochovali spŕšky negatívnych rečí, že sa jedlo takmer nedá ani prežuť.
Tu sa však do hry dostáva pohár mlieka. Niekto ho vypil na jeden dúšok, iný ho posunul čo najďalej od taniera. Buchty však bez neho pôsobili akosi neúplne. Spolu tvorili kombináciu, ktorá dnes dokáže vyvolať nostalgiu rýchlejšie než stará triedna fotografia.
Keď ich zacítiš v pekárni, až sa ti tlačia slzy do očí. Nie iba od hladu. Spomenieš si na kuchyňu, prázdniny či človeka, ktorý ich kedysi piekol. Najlepšie recepty totiž často zmiznú spolu s rukami, ktoré ich pripravovali bez odmerky.
Ryžový nákyp s ovocným prekvapením
Ryžový nákyp vyzeral ako dezert, no jedáleň ho sebavedomo označila za hlavný chod. Na tanieri pristál sladký blok ryže ozdobený kompótom, ktorý mal vlastnú predstavu o gravitácii. Niekedy sa navrchu objavil sneh z bielkov, inokedy iba práškový cukor.
Ako dieťa si riešil najmä ovocie. Marhuľa potešila, broskyňa prešla a slivka vyvolala dojem, že tento záhadný zjav treba adekvátne prešetriť. Okraje nákypu bývali suchšie, stred zasa pripomínal ryžový puding. Každé sústo preto prinášalo malé senzorické dobrodružstvo.
Dnes ryžový nákyp pôsobí ako objatie v zapekacej mise. Je sladký, teplý a nevyžaduje žiadnu dospelácku sofistikovanosť. Presne preto naň dostaneš chuť v deň, keď máš všetkého dosť.
Dukátové buchtičky, za ktoré sa oplatilo stáť v rade
Dukátové buchtičky predstavovali lotériu. Mohol si dostať mäkké kúsky zaliate vanilkovým krémom alebo suché kocky, ktoré tekutinu iba vzdialene pozorovali. O výsledku rozhodovalo jediné naberanie kuchárky.
Keď trafila správny pomer, obed sa pre milovníkov tohto jedla zmenil na sviatok. Buchtičky plávali v kréme a celý tanier zmizol rýchlejšie než päťminútovka pred zvonením. Ak na kréme šetrila, nasledovala okamžitá tragédia pre všetkých. Suchá buchtička bez vanilkovej záchrany dokázala pokaziť celý zážitok.
Dnes si ich môžeš kúpiť hotové alebo pripraviť doma. Stále im však často chýba zvláštna chuť školskej jedálne. Možno za ňu mohol veľký hrniec, možno plastová tácka pod tanier a možno fakt, že si ich jedol s kamarátmi. Niektoré chute totiž nevytvára iba recept, ale aj obdobie, v ktorom sme ich spoznali.
Jedlá zo školskej jedálne sme kedysi hodnotili nemilosrdne. Dnes v nich cítime detstvo, bezstarostnosť aj časy, keď najväčším problémom dňa bola slivka v ryžovom nákype. Možno nám nechýba iba samotné jedlo, ale aj človek, ktorý nám ho položil na stôl bez toho, aby sme museli variť.
Napíš nám do komentára na našich sociálnych sieťach, na ktorý školský obed by si si dnes bez váhania vystál rad. A pokojne prezraď aj ten, ktorý by si odmietol aj po rokoch. Prezradíme ti, že za nás je to napríklad tradičné školské rizoto. 🙂
