Nikto nehovorí, že si si zo školy neodniesol aj pekné spomienky, ale na každú z nich pripadajú minimálne tri, ktoré ti spôsobili doživotnú traumu. Napríklad takéto. V spolupráci s naším šikovným ilustrátorom sme dali dokopy niekoľko trapasov zo školských lavíc, ktoré ťa budú prenasledovať v nočných morách až do konca tvojich dní. Si pripravený na dávku trpkej nostalgie?
1. Keď si ostal na ocot
Telesná výchova. To bol čistý teror. Šplhanie na lane, skok cez kozu, hod kriketovou loptičkou alebo päťdesiat spôsobov, ako predviesť celej triede, že máš koordináciu pohybov ako sépia s mozgovou obrnou. Ak mala telesná výchova viesť deti k láske k športu, malo to presne opačný efekt.
Zlatý klinec všetkých novodobých praktík mučenia bola vybíjaná. „Kapitáni X a Y,“ zahlásil telocvikár a hodil jednému z nich do rúk loptu, vďaka ktorej ti za pár minút vyletia črevá chrbtom. X a Y si začali vyberať spoluhráčov a ty si veľmi dobre vedel, čo ťa čaká. Najradšej by si sa schoval pod lavičku.
Nevedel si chytať, nevedel si hádzať, a tak si spolu s Ferom, čo mal štvorky dioptrie, a Aničkou, ktorej po piatich mesiacoch konečne skončili „krámy“, ostal v skupine vyvrheľov, ktorých si spolužiaci len skepticky premeriavali pohľadom a hádali, ktorý z nich bude najmenšie zlo. Štvrtok by sa dal stráviť aj zmysluplnejšie, ale osnovy nepustia.
2. Keď si sa pred tabuľou zvieral v predsmrtných kŕčoch
Tvoja matikárka na to mala čuch. A, koniec-koncov, každá ďalšia učiteľka tiež. Bohvie, či to bolo štyridsať rokov praxe, Maybelline alebo sa taká narodila, ale tá ženská presne vedela, že si sa do toho včera večer ani nepozrel. „Určite ma nevyvolá,“ hovoril si si, akoby si nevedel, že kvôli tejto povestnej hláške má tvoja mama podstatne viac vrások, ako by sa na jej vek patrilo.
Paradoxne, na to ako ste sa všetci tvárili, že máte školu v paži, si to tí tupí museli vždy solídne vyžrať. Stojac pred tabuľou lovili z pamäti niečo, čo tam v prvom rade nikdy nebolo, a zvyšok triedy sa ani len nepokúšal zakryť škodoradostný smiech. Vtedy si to bol ty. Nevedel si absolútne nič. A na rozdiel od nich ti teda do smiechu vôbec, ale vôbec nebolo.
3. Keď ti „prdla“ stolička
Prdy. Ha. Chodil si do školy, vieš, ako to chodí – všetko spojené s črevnými procesmi je komediálny strop. Problém je v tom, že keď sedíš na rozheganej stoličke, čo vŕzga ešte skôr, ako sa na ňu človek vôbec pozrie, každý pohyb znie ako uvoľnenie plynovej nálože krát tri. Kto v tomto veku si nechá vysvetliť, že si to nebol ty? Presne tak. Nikto.
4. Keď čítal najväčší slimák z triedy
Existuje milión vecí, ktoré zdanlivo trvajú celú večnosť. Červená na semafore, keď máš h*vno na zákrute, minúta na mikrovlnke, keď si zohrievaš obed, či tri až päť pracovných dní, keď sa tvoj balík stratí v časopriestore, ale nič z toho sa ani okrajovo nechytá na tie nekonečné chvíle, keď ste zarytí v školskej lavici mali so spolužiakmi sto chutí vyškriabať si uši.
Každý z nás ho mal. Toho spolužiaka, čo pri čítaní dupol na plyn so zatiahnutou ručnou brzdou a každé slovo z neho liezlo ako z chlpatej deky. Bolo to kolektívne utrpenie. On sa potil ako somár v kufri, riadky mu pred očami tancovali reggaeton, učiteľka netrpezlivo bubnovala nechtami po katedre a vy ste sa modlili, aby tentokrát zazvonilo o tridsať minút skôr. Prečo naňho vždy musela padnúť tá najdlhšia veta?
5. Keď si musel nahlas prečítať svoje vyznanie
„Si do mňa? Zakrúžkuj áno alebo nie,“ načmáral si kostrbato na zdrap papiera, čo si chvíľu dozadu vyšklbol zo zošita, a pokrčil ho do guľôčky. Vtedy si ešte netušil, že to bol začiatok tvojho konca. Celé si to sledoval v spomalenom zábere – ako papierik letí vzduchoprázdnom, ako sa jej odráža od chrbta, ako padá na zem a odvážne sa kotúľa rovno doprostred uličky medzi lavicami.
Krvi by sa ti nikto nedorezal. Na stotinu sekundy si si dovolil naivnú myšlienku, že to možno nevidela, ale tieto plané nádeje veľmi rýchlo spľasli. „Čo si to tam vypisujete? Prečítajte aj nám, nech sa všetci zasmejeme.“ Chcel si umrieť. Doslova by si si v tej rane radšej vykopal vlastný hrob lyžičkou od Pribináčika, ale nemal si na výber. Zhlboka si sa nadýchol, vydýchol, trikrát sa prežehnal a vydal si sa v ústrety vlastnej spoločenskej samovražde. Život je fajn.
6. Keď ťa učiteľka nechcela pustiť na záchod
Bohvie, v ktorom ročníku pedagogickej fakulty sa učí robiť drámu z prirodzených biologických procesov, ale očividne to majú v osnovách. Nechápal si to vtedy a nechápeš to ani teraz. „Urob si uzlík,“ zahriakla ťa učiteľka, lebo zmeškať dve minúty z monológu o Anne Karenine by sa rovnalo mentálnej degradácii celej mladej generácie ako takej, a triedou sa ozval synchrónny tlmený smiech.
Mal si slzy na krajíčku. Sekundová ručička na hodinách nad tabuľou sa vliekla ako so závažím na nohe a ty si mal reálne pocit, že exploduješ. Desať minút pred koncom hodiny si videl trojmo, päť už vôbec a tri sekundy pred zvonením si začal agresívne hyperventilovať. Príprava na skutočný život ako má byť.
