Porucha reči je veľmi háklivá a doteraz spoločensky pomerne tabuizovaná téma, a to aj napriek tomu, že sa týka nemalej skupiny ľudí. Ľudia, ktorí majú problém s výslovnosťou, s ním zväčša bojujú od útleho detstva a nie vždy sa im podarí tento problém odstrániť.
A akonáhle začnú medzi deťmi vytŕčať z radu, prichádzajú bezcitné posmešky a následne pochopiteľný komplex. V nejednom prípade sa zvykne dieťa uzavrieť do seba a rozprávať čoraz menej, aby sa pred nepríjemnými reakciami ubránilo a zbytočne ich nevyvolávalo.
Avšak, časom si človek zvykne asi na všetko a naučí sa nad situáciu povzniesť. A presne preto sme tu my! My sa dnes na situácie, ktorými si ľudia s rečovou vadou prechádzajú, pozrieme s miernym nadhľadom a okoreníme ho troškou humoru.
1. „Čo si hovoril?“
Začneme hneď zhurta – jednou z najotravnejších otráv všetkých otravných vecí. Pýtaš sa na jednu vec už tretíkrát, no napriek tomu sa tvoj komunikačný partner tvári ako po olízaní citróna a stále prosí o zopakovanie, pretože ti údajne nerozumie. „Hlááva! Hláva!“ kričíš beznádejne. „Ale aká hlava?!“ pozerá nechápavo.
„Aaaaaa, že HRÁVA!“ pochopí po dvojminútovom zistení, že podstatné meno a navyše i jeho obsah absolútne nezapadá do kontextu predmetu vášho rozhovoru. Uhm, jasné, v pohode. Nemyslel si to tak, nevadí, odpúšťam ti. Hlavne, že si pochopil…
2. Recitačné súťaže
Prečo?! Povedzte mi, prečo sa musím doma povinne učiť tie dr*nuté básničky a stostranové príbehy, keď viem, že si ma učiteľka i s ostatnými spolužiakmi vypočujú len zo súcitu, odrezávajúc si v mysli uši?! Veľká, veľká, krutá nespravodlivosť.
Mali by sme byť od týchto idiotských súťaží rovnako oslobodení ako vozičkár na telesnej. A viete, čo je najhoršie? Že ako decko som vždy dúfala, že sa možno umiestnim. No namiesto toho sa mi uštedril diplom za odvahu a láskyplné, materinské pohľady učiteliek v porote. DIPLOM ZA ODVAHU…! Samovražda, nanútená samovražda.
3. Návšteva logopedičky
Už len to ti chýbalo. Nič lepšie si pre mňa urobiť nemohla mama, však? Máš 9 rokov, no napriek tomu sa ťa snaží tá divná tetka, čo si hovorí doktorka, preonačiť. A ako? No kartičkami predsa! Áno, iste, lebo ty si analfabet a iným štýlom by si to určite nezvládol. „Krrrrava. Krrraaaa, krrrra rrrobí vrrrana.“
Nejde? Nevadí, vždy mala iné riešenie „Opakuj po mne: t, d, t, d, t, d, t, d, t, d.“ Výsledkom bolo, že si znel ako terorista, ktorý práve testuje svoj nový revolver. Aj tak si sa to nenaučil povedať, takže tie chvíle strápňovania a odhadzovania akejkoľvek dôstojnosti boli úplne, ale úplne na nič.
4. Citoslovcia ti taktiež nikdy nešli…
Príkaz učiteľky na hudobnej znel úplne jasne: „Všetci robte bubny, drrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrn“. Na otázku, prečo si ticho a nezapájaš sa do kolektívnej aktivity, si nemal dostatok síl odpovedať, preto sa ti uštedrila poznámka za ignorovanie príkazov vyučujúcej. Ale zvykol si si, aj v škôlke bola vychovávateľka nahnevaná, keď si odmietal povedať, ako robí autíčko.
5. Keď sa snažíš byť nahnevaným a ráznym, nevyjde ti to.
Vraj vyznieš smiešne, keď si rozčúlený, povedali. Neberú ťa vážne, povedali. Preto, ak máš chuť pohádať sa alebo máš niečo na srdci, volíš už radšej písomnú komunikáciu. Avšak, majú smolu, pretože tam ich šetriť už naozaj nebudeš! Teraz vám už taký smiešny neprídem, však?!
6. Nemčinárka ťa milovala
No dobre, na slovenčine si v čítaní práve nevynikal, ale tá tvoja nemčinárka! Tá si ťa nevedela vynachváliť. Kto vždy čítal nové slovíčka? Ty. Koho ako jediného oslovovala familiárne? Teba. Koho sa napriek jeho podpriemerným znalostiam spýtala, či nechce ísť na nemeckú olympiádu? Presne tak, teba. Tak a teraz ste sa už dosmiali, zatratenci, však?!
Zabudli sme na niečo? Aké situácie si zažil ty? 😀
Titulná fotka: pexels.com
