Streda 6.7.2022
sk
Patrik, Patrícia
cz
Den upálení mistra Jana Husa

Mať partnerku je krásne. Akoby si konečne našiel druhý koniec dúhy či trola, ktorý ťa zavedie k dlho ukrytému pokladu. Cítiš sa s ňou ako v siedmom nebi, nejedávaš instantné polievky a dokonca už ani nechodíš tri dni po sebe v tých istých trenírkach, lebo si nevieš spomenúť, ako sa zapína pračka.

Áno, toto sú moderné problémy všetkých, ktorí sa po dlhých rokoch štúdia rozhodli odsťahovať z intráku a od rodičov – a vďaka ich krásnym ženám ešte nezomreli niekde na zemi vo svojom domácom chlieviku.

Shutterstock

Avšak, nie všetko je vždy také úžasné, ako to na prvý pohľad vyzerá. A tak aj ty po pár hádkach (v štádiu, v ktorom vieš, že nie každé zvýšenie hlasu automaticky znamená rozchod) postupne zisťuješ, že existuje zopár vecí, ktoré ti prekážajú.

Ale ruku na srdce – aj tak sa so všetkým, koniec koncov, zmieriš. Predsa len, je to zlaté a ľúbiš juPoďme sa teda spoločne pozrieť na 6 otravných vecí, ktoré mužom robia ich partnerky.

Nastavujú dvadsať budíkov

Môžeš si to, prosím ťa, už vypnúť?! Je to príliš nahlas…

Asi ti unikla jedna podstatná informácia: ona nie je hore. Možno tak vyzerá, možno už aj rozpráva, ale medzi ženským vedomím a podvedomím je jedno rozsiahle transcendentálno, ktoré máloktorý muž pochopí.

Možno by si jej tie zbytočné budíky mohol potajomky povypínať, zahasiť ten prvý, pritúliť sa k nej a zobudiť ju ako správny partner. Cmuk, láska!

Shutterstock

Fotia sa s nimi

Nezabudni to teraz ešte všetkým rozposlať…

Vyzeráš tam ako dilino, že? Možno to je preto, lebo vyzeráš ako dilino. Ale ak sa s tebou fotí, znamená to, že ťa buď úprimne ľúbi a páčiš sa jej taký, aký si, alebo si extrémne pekný a fotila by sa s tebou každá.

V každom prípade je to win-win situácia a nemal by si to brať až tak tragicky.

Shutterstock

Vytláčajú im vyrážky

Aaau! Nemôžeš to aspoň dnes nechať tak?

Nie, ona to nechať tak nemôže. V prvom rade preto, lebo je žena. Má prednostné právo robiť finálne rozhodnutie, aj keby malo ísť o trhanie končatín, či už párových, alebo tej nepárovej.

Ak chceš, aby sa ťa prestala dotýkať, trhaj sa, zakáž jej to… alebo rovno uteč. Pretože, keď budeš mať plecia a chrbát pokryté litrami odumretých bielych krviniek (mužsky hnisu), určite sa jej bude chcieť ti ho tam rozotierať.

Shutterstock

Chytajú ich za hruď

Si lesba, že ťa to tak vzrušuje?

V prvom rade ďakuj svojej hlave za to, že je viac zmätená z orientácie tvojej partnerky ako z tej tvojej – žiť život nevediac, či sa ti páčia šušurky, alebo pipíky, určite nie je malá násobilka.

No a v druhom rade – vzhľadom na to, že nie každý má šťastie* na svalnatý hrudník, ktorý sa nedá stlačiť ani zverákom, je to úplne normálne. Aj ty ju za ne chytáš, tak tichučko a nesťažuj sa len preto, lebo môžeš.

* Pamätaj – nebyť tučný nie je šťastie. Treba na tom aj trošku popracovať.

Shutterstock

Dávajú im pusu priamo do ucha

Aaach, teraz ťa už vôbec nebudem počuť!

Mal by si byť vďačný za každú pusu. Nie každý má takú dobrú mušku, že trafí presne tam, kam mieri. A netvár sa, že nevieš, o čom je reč.

Keď ťa raz tvoja drahá pobozká inam ako na pery, na bicepsy či vyššie spomínanú nepárovú končatinu, ber to tak, že to je prejav skutočnej lásky, a milimetrové odchýlky hrajú oveľa väčšiu rolu pri vŕtaní dier na poličky než pri zameriavaní partnerkinho cmuk.

Shutterstock

Buzerujú ich za šoférovanie

Ja sa za ním nebudem vliecť štyridsaťosem…

Pekne šesťdesiatku na tachometer a nikto ťa nenameria, že? Aj za tú cenu, že budeš predbiehať, ohrozovať tým seba, svoju milú, ostatných, zvyšovať si spotrebu, vyzerať ako úplný blbec… ale veď to nevadí, nech si frfle.

A keby si sa správal na ceste ako človek? Veď si spočítaj dve a dve: aj keby si sa za ním vliekol dva kilometre, stálo by ťa to presne tridsať sekúnd života. Radšej si daj o kávu menej, nebudeš pociťovať také nutkanie ísť ako rozvoz pizze a tvojich tridsať sekúnd sa ti vráti na menej častom cikaní. A sme tam znovu – win-win.

Shutterstock

Ako hodnotíš tento článok?

Richard Bonde
Ako každé iné dieťa, so slzami v očiach. V sprievode hlasných výkrikov som v chladný februárový večer krátko po pol desiatej zhliadol umelé svetlá petržalskej nemocnice. Môj otec a jeho prísediaci svokor sa zhodli, že v plači je muzikalita – mali úplnú pravdu. Už o dva roky neskôr som kuchynskú linku v pravidelných intervaloch okrádal o varechy a rozbíjal s nimi vedrá z predsieňovej skrine, predstierajúc bytie súčasťou rockového koncertu so stovkami divákov okolo pódia.Tesne pred piatymi narodeninami som sa s radosťou ocitol na svojej prvej vyučovacej hodine – nebola to ani matematika, ani vlastiveda. Bola to hodina bicích nástrojov, mojich najobľúbenejších 20 minút v týždni. Ako obyvateľ trojizbového bytu však pre mňa akákoľvek domáca príprava neprichádzala do úvahy – pre uspokojenie susedov, rodičov a v absolútne poslednom rade aj mňa som začal chodiť na klavír. A sedem mesiacov na to aj do základnej školy na Benkovej ulici v Nitre – mojom takmer rodnom meste.Roky plynuli a s nimi pribúdalo vedomostí a skúseností, hlavne tých hudobných. Už koncom roku 2011, keď bol môj vek stále na prstoch ukázateľnou hodnotou, ma môj otec, učiteľ hudby, zatiahol do prvej kapely (s asi najmenej kreatívnym názvom tohto milénia – The Kapela), ktorá sa na školskej scéne neujala. Neváhal založiť druhú, v ktorej som opäť obsadil pozíciu klávesáka. Táto o niečo rockovejšia zostava nesúca trošičku kreatívnejší názov Wild People bola úspešnejšia a zanikla až v roku 2016.V živote mladého hudobníka nechýbali ani tie o niečo konvenčnejšie veci – výučba anglického jazyka, z ktorého som v predchádzajúcom roku získal jazykový diplom úrovne C1, informačné technológie, môj takmer denný skracovač voľného času a nepochybne aj zdravá dávka jazdy na bicykli.Roku 2013 som skončil na treťom mieste na prijímacích skúškach na osemročné štúdium v Gymnáziu na Golianovej ulici, opäť v bývalom centre Veľkej Moravy – v poslednej chvíli som však od tohto rozhodnutia ustúpil, no o tri roky neskôr som na rovnakú strednú školu presedlal tak či tak, ale na štúdium pätročné so zameraním na anglický jazyk.V súčasnosti sa snažím svoj život držať čo najbližšie k heslu „príjemné s užitočným”. Jedným z mojich koníčkov je a už oddávna bola verejná doprava – dnes pracujem ako webmaster a redaktor portálu imhd.sk, ktorý sa zameriava na informovanie cestujúcej verejnosti vo viac ako 20-tich mestách na Slovensku, a od jesene som tiež redaktorom najzábavnejšieho webového portálu na Slovensku – EMEFKA.Neodišiel som ani od svojej najväčšej lásky – hudby – ktorou sa, hlavne v tejto situácii, snažím živiť svoj sporiaci účet najlepšie, ako to len ide. Mojím hlavným hudobným projektom je skupina Follow hrajúca prevažne coververzie známych skladieb domácej aj zahraničnej tvorby.Popri práci som profesionálnym zlodejom otcovho auta, sem-tam mu ho vrátim, vždy však nablýskané a dotankované. A nezabúdajúc na to azda najmenej dôležité – maturitný ročník gymnázia. Od septembra sa chystám na Vysoké učení technické v Brne, kde chcem vyštudovať odbor Audioinžinierstvo, zvuková produkcia a nahrávanie na Fakulte elektrotechniky a komunikačných technológií.So svojou súčasnou životnou situáciou som nadmieru spokojný – pevne verím, že sa v tejto hudobno-informatickej vlne udržím čo najdlhšie. Neviem, čo ma čaká, ale stále chcem svet vnímať ako dieťa. Ako každé dieťa, s radosťou v očiach.
Najčítanejšie
Podobné

Pridaj svoj komentár

Komentáre 0

Vitaj na stránke EMEFKA

Posúvaj prostom doľava alebo doprava a objav viac

Práve sa deje

Klikni a uvidíš aké máme novinky

Domov
Hľadať
TOP
Anketa dňa
Trending
Práve sa deje
Mám záujem o spoluprácu

    *dané pole je potrebné vyplniť

    Tip na článok

      Formáty: .jpg, .png
      Veľkosť max 15mb
      V prípade väčšej prílohy pripojte do tela správy link na wetransfer
      *dané pole je potrebné vyplniť

      Nahlásiť chybu na stránke

        Formáty: .jpg, .png
        Veľkosť max 5mb
        *dané pole je potrebné vyplniť