Ak nechodíš kanálmi, čo v rámci zachovania zdravej mikroflóry čuchových buniek všetkých naokolo veríme, že nie, tak určite chodíš po ulici. Do práce, domov, do obchodu… aj bežné denné úkony si vyžadujú, aby si vyšiel z domu (za predpokladu, že práve neprebieha globálna pandémia). A čomu sa na ulici nevyhneš? 

Bingo. Ľuďom. Môžeš sa snažiť, ako chceš, je nás tu viac ako sedem miliárd, a pokiaľ si neinvestoval do privátneho ostrova, nemáš na výber. Náš šikovný ilustrátor dal teda dokopy niekoľko typov ľudí, ktorí ti každodenné pôsobenie vonku zaručene „spríjemnia“. Nájdeš v nich svojho favorita?

1. Ten, čo zrazu zastaví

Život je plný nepísaných pravidiel, ktoré by očividne mal niekto spísať. Pre tých pomalších, intelektuálne neobdarených a tých vzadu, ku ktorým sa očividne ešte stále nedostali. Napríklad, že z autobusu sa najprv vystupuje, a keď sa budeš tlačiť dnu ako luterán do neba, dostaneš tak maximálne lakťom do rebier.

Alebo také „keď kýchaš vonku, zakry si paprčou ústa“, také si už počul? No a v neposlednom rade je tu toto – keď kráčaš uprostred chodníka rezkým krokom, bolo by od teba veľmi, ale že sakramentsky milé, keby si z ničoho nič nezastavil. Čo čakáš, že sa stane? Že človek za tebou automaticky zatiahne imaginárnu ručnú brzdu alebo sa teleportuje o meter vpred?! Asi ťažko.

2. Chodníkový pirát

Chalanko je rebel, preňho pravidlá cestnej premávky neplatia. On si môže robiť, čo sa mu len zachce. Kľučkovať na chodníku sprava doľava, aby ho nikto nemohol obísť, prechádzať cez priechod na červenú… A to má ešte toľko chochmesu nadávať, keď ho niekto vytrúbi. No šak počkaj, feši, až to raz niekto neubrzdí.

3. Ani obísť, ani preskočiť

Spravidla sú to dve priestorovo výrazné obstarožné tetky, ktoré sa vlečú ulicou slimačím tempom a rozoberajú Ruženkin recept na guláš. Prípadne rodina. S tridsiatimi deťmi. Malými urevanými faganmi, z ktorých každý rozhadzuje rukami na inú stranu, a človek nevie, či má pridať do kroku, alebo si zadovážiť štít.

Mohli by sa ísť prejsť poobede, keď sa pracujúci národ odprace do práce. Mohli by využiť prázdne ulice, užiť si chvíľu ticha a nikomu nestáť v ceste. Jasné, že mohli. Ale oni nie. Oni idú ráno a skutočnosť, že by ich dvadsať ľudí v tesnom závese najradšej nakopalo do zadku, im žily rozhodne netrhá. Veď prečo by aj? Život je fajn.

4. Ten, čo odmieta uhnúť

Ideš, kráčaš, jednoducho robíš, čo môžeš, aby si vyslal do sveta signál, že sa mieniš pohybovať vpred, a on? On, chuj rýdzej akosti, stojí a nič. Pozerá na teba, ty pozeráš naňho, stojíte asi meter od teba, a pokiaľ nie je slepý, tak mu to je jasné. Do troch stotín sekundy sa vaše trajektórie stretnú – nespomaľuješ a on sa nehýbe, takže je jasné, že sa tomu nevyhnete. A on? ON STOJÍ A NIČ.

5. Šprintér

Niektorí ľudia majú očividne pocit, že odborníci merajú čas, za ktorý je človek schopný prejsť cez cestu, vojenskou stíhačkou. Musia. Inak sa jednoducho nedá vysvetliť, prečo v sekunde, ako panáčik blikne nazeleno, vyštartujú s vrtuľou v zadku vpred. Jasné, netreba sa vliecť, ale čo je veľa, to je moc. Tá druhá strana chodníka fakt nikam neujde.

6. Kolobežkári

Kedysi to boli cyklisti, ktorým musel človek uskakovať z cesty. Dnes štafetu prebrali primitívi na elektrických kolobežkách. Rútia sa chodníkom hlava-nehlava, akoby im patrilo celé mesto, veď ľudia uhnú. A oni by možno aj uhli, keby: po á, bolo kam a z každej strany chodníka nestálo odparkovaných ďalších desať kolobežiek, a po bé, keby o sebe dali vedieť skôr, ako to do niekoho div že nenapália. Nuž, prechádzka ulicou je niekedy adrenalínovým športom.