Všetci máme okolo seba takých ľudí. Tých akože kamarátov, čo sa neozvú, ako je rok dlhý, a aj napriek tomu majú dosť chochmesu dúfať, že keď budú niečo potrebovať, prijmeš ich s otvorenou náručou. Asi ťažko. V spolupráci s naším šikovným ilustrátorom sme dali dokopy niekoľko typov takýchto „kamošov“ a úprimne, bodaj by si ani s jedným z nich nikdy nemal tú česť. Ale to sa asi nestane.
1. Tá so zlomeným srdiečkom
Rozišli sa, no je tam toho. Jasné, rozchod nie je príjemná vec a deň sa dá tráviť aj krajšie ako pálením spoločných fotiek a gýčových darčekov z mesačných „výročí“, ale aby kvôli tomu písala tebe? Tebe, čo ste sa sto rokov nevideli? Tebe, čo si ju volala na kávu aspoň stokrát, ale nikdy nemala čas, lebo mucinko má narodeninky, mucinko ju berie na výlet, s mucinkom si chcú urobiť pekný večer…
Teraz mucinko šuká inú a zrazu jej je akékoľvek ramienko na vyplakanie dobré. „No ták, dáme si víno, ako za starých čias. Bude dobre. Potrebujem sa trochu vyrozprávať,“ volá ti celá rozcítená. Pekné, ale čo potrebuješ ty, je svätý pokoj, avšak to jej v tomto stave nemôžeš povedať. Tak prikývneš… a zvyšok večera stráviš počúvaním drístov o tom, že to bol vlastne celkom solídny kretén. No bolo ti to treba?!
2. Ten, ktorý nie je na špinavú robotu
„Počuj, bratku, mám pre teba fasa brigádu,“ chrčí do telefónu a tebe je už teraz jasné, že zas až taká fasa nebude. Naposledy, keď ťa dotiahol na fasa fušku, si sa sedem hodín plahočil s vynášaním skriniek na štvrté poschodie bez výťahu a nakoniec z neho vypadlo, že je to vlastne pro bono akcia pre jednu jeho známu… ktorá mu večer na oplátku pro bono poťahala pižmoňa. No nie, ďakujem.
3. Ten, čo potrebuje požičať
Niektorí ľudia si veľmi radi požičiavajú peniaze, ale neveľmi radi ich vracajú. Toto je jeden z nich. Už to máte nacvičené – zavolá, požičia si peniaze, sľúbi, že ich z budúcej výplaty vráti, a potom sa pol roka v domnienke, že na to stihneš zabudnúť, preventívne neozve vôbec. A potom to opakujete stále dookola, až kým jeden z vás nezomrie.
Darmo argumentuješ, že si mu už požičal a na oplátku si dostal figu borovú. Buď ťa presviedča, že ti to poslal na účet a ty – zámožný pán s haciendou na Bali – si to v prívale prichádzajúcich transakcií prehliadol, alebo sa vyhovorí, že nebolo z čoho. Vieš, nutné výdavky – rybička mu v jeden pekný večer vypľula sedem ikier, a to sú veci, s ktorými nikto neráta. A tak… veď chápeš, nie?
4. Ten, čo si zohnal novú prácu
Pán podnikateľ, čo sa nepôjde za minimálku zodrať niekde do korporátu, aby musel koncom mesiaca tak či tak žrať omietku. Už na strednej vedel, že ho čakajú veľké veci – preto polovicu hodín prespal a maturitou preliezol… nikto vlastne nevie ako. A teraz je tu, pán poisťovák. No to ti bol fakt čert dlžen, takého „kamaráta“.
5. Tá, čo si potrebuje pohoniť ego
„Ahoj, ako sa máš?“ pýta sa, ale ešte sa ani nestihneš nadýchnuť, už ťa stopne. „Ja sa mám výborne, chceš vedieť prečo?“ Malo ti to byť jasné v sekunde, ako si videla jej meno na displeji – vždy volá, len keď sa jej darí. Ale naivne si si myslela, že už z toho možno vyrástla. No h*vno, h*vno, zlatá rybka, stále má bytostnú potrebu špliechať ti do ksichtu všetky svoje úspechy v planej nádeji, že si rovnako závistlivá mrcha ako ona. Je neslušné položiť niekomu uprostred vety?
6. Ten, čo vymáha staré dlhy
Všetci máme také resty. O pol tretej ráno sa prehadzuješ v posteli, rátaš ovečky a snažíš sa zaspať a v tej rane tvoj mozog vytiahne spomienku, ktorá už mala byť dávno v skartovačke. V tretej triede na základke si od teba spolužiak požičal lesklú Pokémon kartičku a nikdy ti ju nevrátil. Ale aby si mu kvôli tomu volal? To asi ťažko.
Lenže tento „kamoš“ sa nes*rie. Spomenul si, že si mu nevrátil hru, a nezbavíš sa ho, dokiaľ ju nebude mať v rukách. Čert to ber, že to boli Míny na VHS-ke, že to bolo tak sto rokov dozadu a že si sa už odvtedy minimálne trikrát sťahoval. To ho nezaujíma. On. Chce. Svoju. Hru. A bodka.
