Okrem toho, že ženy nikdy nerobia prvý krok a muži necikajú posediačky, ľudstvo dodnes verí aj mnohým iným mýtom, ktoré boli už dávno vyvrátené. A bodaj by nie. Niektoré z nich sa totiž ešte stále učia na školách. My sme dnes pre vás vybrali túto zaujímavú šesticu a veríme, že vás skutočne prekvapí.
Mýtus č. 1: Ťava v hrboch skladuje vodu
Ťava je púštne zviera dobre známe tým, ako dlho vydrží bez príjmu tekutín. Vie nepiť celé týždne, vďaka čomu sa stala populárnym „dopravným prostriedkom“ pre všetkých, ktorí sa v neprajnom horúcom podnebí potrebujú dostať z jedného bodu do druhého. Medzi piesočnými dunami niet veľa miest, kde by sa mohla napojiť, ale ťave to nevadí.
V hrboch predsa nosí zásoby vody, na ktoré môže v ťažkých časoch siahnuť… však? Omyl. To, že ťava nosí v hrboch vodu, je len pomerne rozšírený mýtus a v skutočnosti tam má tuk. Ten sa u väčšiny živočíchov rozkladá rovnomerne po tele, ak by sa však takto rozložil ťave, prehrievala by sa. Preto sa koncentruje na jednom mieste.
Mýtus č. 2: Rôzne chute možno cítiť len na rôznych častiach jazyka
S jazykovou mapou si sa už určite stretol, a čo je ešte smutnejšie, pravdepodobne na hodine biológie. Rozdeľuje jazyk na štyri oblasti, pričom každá z nich je zodpovedná za registrovanie inej zo základných štyroch chutí. Pri koreni jazyka je horká, po bokoch kyslá a slaná a na špičke jazyka zase sladká. Tak sme sa to učili… a vôbec to nie je pravda.
V prvom rade treba poznamenať, že základné chute nie sú len štyri, je ich päť. Tou poslednou je chuť umami, ktorú v roku 1908 identifikoval Ikeda Kikunae a možno ju cítiť pri konzumácii mäsa, mliečnych výrobkov či napríklad aj sójovej omáčky. Podľa jazykovej mapy by sa mala nachádzať pozdĺž celého stredu jazyka, ale nenachádza sa.
Rovnako ako všetky ostatné chute, aj umami možno cítiť celým povrchom jazyka. Vedci sa touto problematikou začali zaoberať v 80. rokoch minulého storočia. Čo zistili? Že jazyková mapa ako taká nie je nič viac ako mýtus, ktorému ľudia vyše storočia veria, no nikto z vedeckej komunity sa dovtedy nesnažil zistiť, či oprávnene.
Mýtus č. 3: Blesk nikdy neudrie dvakrát na to isté miesto
Blesk nikdy neudrie na to isté miesto dvakrát. Počas búrky je teda najbezpečnejšie počkať na prvý blesk, postaviť sa na miesto, kam udrel, a si relatívne v suchu (relatívne preto, že tam stále prší). Okrem toho, že to vôbec neznie prakticky, je to ešte aj nebezpečné – aj toto tvrdenie je len dlho zaužívaný mýtus.
Blesk môže udrieť kedykoľvek a kamkoľvek, pokojne aj na to isté miesto dvakrát. Môže to trvať hodinu alebo pol storočia, no nakoniec príde deň, keď sa to stane. A potom zase. A pokojne ešte stokrát. Úder blesku totiž nijako nezmení elektrický náboj búrky nad ním, a hneď ako sa opäť „nabije“, môže páliť znova. Pravdepodobnosť, že trafí to isté miesto, je taká istá, ako že trafí ktorékoľvek iné.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
