Zákony by mali regulovať naše správanie natoľko, aby sme neohrozovali seba ani svoje okolie a nepáchali niečo očividne zlé. Niektoré krajiny však zobrali právomoc tvoriť ich zo zlého konca. A dopadlo to takto.
1. Capri a „nadmerne hlučná“ obuv
Žabky a sandále. Ľahká letná obuv, ktorá je v mnohých kútoch sveta považovaná za absolútne módne faux-pas, o trende zvanom „ponožky v sandáloch“ ani nehovoriac. Zakázané sú na letiskách či pri výkone niektorých profesií, napríklad šofér z povolania. Väčšinou však nikomu nevadí, ak sa v takýchto topánkach ukážete na pláži.
Ostrov Capri v Neapolskom zálive má na to iný názor a žabky zakazuje ako domácim, tak aj turistom. Údajne sú príliš hlučné a rušia priebeh, za iných okolností, príjemného dňa. Ľuďom, ktorí zákaz porušia, hrozia pokuty do výšky až niekoľkých stoviek eur. Rovnako na tom budú aj v prípade, že si na ostrove „zarezervujú“ miesto na pláži rozprestretým uterákom.
2. Grécko a počítačové hry
V roku 2002 prijalo Grécko zákon 3037, ktorý zakazoval všetkým na území krajiny hrať videohry. Dôvodom bola videonahrávka jedného z príslušníkov tamojšej politickej strany PASOK, ktorý sa oddával hriešnemu pokušeniu nelegálneho gamblovania. Nahrávka zapríčinila verejné pobúrenie a obrovskú hystériu. Krajina teda podnikla potrebné opatrenia a zakázala hry všetkým.
Zakázané bolo hranie na akomkoľvek príslušenstve, od počítačov až po prenosné konzoly. Sankcie za porušenie boli obrovské a netýkali sa len financií. Za hranie hier ste mohli pokojne skončiť za mrežami, a to dokonca aj v prípade, že ste len ničnetušiaci turista. Zákon bol fatálny najmä pre majiteľov internetových kaviarní.
Samotnú prevádzku týchto kaviarní síce nezakazoval, no ich prevádzkovatelia museli pozorne dohliadať na aktivitu svojich zákazníkov. V prípade, že hrali čo i len online šach, zavreli im kaviareň a naparili poriadnu pokutu. Tento zákon bol predurčený k fiasku v momente, ako ho vydali, a tak sa aj stalo. Pod tlakom Európskej únie ho muselo Grécko poupraviť do prijateľnej roviny.
3. Burundi a romantický beh vo dvojici
Beh je neodmysliteľnou súčasťou zdravého životného štýlu a hoci sa dá vykonávať osamote so slúchadlami v ušiach, v skupine je to vždy väčšia sranda. Plus sa navzájom motivujete. Prezidentovi afrického štátu Burundi, Pierrovi Nkurunzizaovi, je športová motivácia jeho národa absolútne ukradnutá. Zakázal totiž skupinový beh, pričom sa už aj dvaja počítajú ako „skupina“.
Príčinou tohto zákazu boli protesty z roku 2014, ktoré sa namiesto klasického pochodu odohrávali v trochu svižnejšom tempe. Konkrétne v behu. Ten sa následkom tohto aktu stal maskovaním teroristickej či protivládnej aktivity a prezident sa ho bojí ako čert kríža.
Už predtým bolo behanie náročné – bežec sa musel zaregistrovať do oficiálnej bežeckej asociácie a niekedy sa ani tak nevyhol policajnému výsluchu. Po tomto zákone sa však celá kauza skomplikovala ešte viac.
Paradoxne, sám Nkurunziza si náramne užíva skupinové športy. Je vášnivým fanúšikom futbalu. Dokonca má svoj vlastný klub, Hallelujah FC, v ktorom hrá na poste útočníka. O to väčšia škoda, že svojim obyvateľom rovnakého potešenia zo športu nedopraje.
4. Turkménsko a čierne autá
Začiatkom roka 2018 čelili obyvatelia Ašchabadu, hlavného mesta Turkménska, nepríjemným ranným šokom. Zistili totiž, že ich autá nestoja tam, kde ich večer zaparkovali. Nešlo o hromadnú lúpež, ale o vládne nariadenie, ktoré chcelo mesto očistiť od čiernych áut. Niektorým majiteľom sa podarilo vybojovať svoje vozidlá naspäť pod podmienkou, že ich farbu prestriekajú. Iné boli nadobro preč.
Neskôr veci nabrali ešte zvláštnejší spád. Miestna polícia začala zastavovať šoférov všetkých áut, ktoré neboli čisto biele s rovnakým rozkazom: Majitelia ich musia prestriekať.
Za nezmysleným zákonom stála samotná hlava štátu, Gurbanguly Berdymukhammedov, ktorej obľúbená farba je práve biela. Taktiež sa o ňom povráva, že je nadmieru poverčivý. Obyvatelia preto veria, že celá kauza rôznofarebných áut bola len kombináciou týchto dvoch faktorov.
5. Brazília a smrť
Prihliadajúc na absurditu celej témy, je prohibícia smrti pomerne často skloňovaným pojmom. V minulosti sa s ňou stretávali obyvatelia určitých oblastí Francúzska, Japonska a Španielska, no azda najznámejší je prípad brazílskej obce Biritiba-Mirim. Tá v roku 2005 vydala zákon, ktorý jej 31-tisícom obyvateľov zakazoval navliecť drevené pyžamo.
Za porušenie tohto zákona, prekvapivo, nemal pykať samotný vinník, ale jeho rodinní príslušníci. Starosta obce trval na tom, aby príbuzní zosnulého zaplatili vysokú pokutu, prípadne poputovali rovno za mreže. Bol totiž presvedčený, že za úmrtie si väčšina obyvateľov môže sama zanedbávaním nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti.
Následkom toho zomierajú vo väčšom množstve mladší a plnia hrobové miesta, ktorých je akútny nedostatok. Svoje rozhodnutie starosta podporil tvrdením, že takmer deväťdesiat percent územia obce tvoria rieky, a teda je nemožné rozširovať cintoríny. Východisko bolo teda jediné – zakázať ľuďom umierať.
6. Pakistan a Valentín
Tento rok bol tretí v poradí, keď si pakistanskí zaľúbenci mohli tak akurát trhnúť nohou. Republika totiž vydala zákon, ktorý zakazuje oficiálnou cestou oslavovať deň svätého Valentína na verejných miestach. Pakistan sa začal problematikou zaoberať na výzvu tamojšieho obyvateľstva, ktoré si zastávalo názor, že je tento sviatok v rozpore s učením islamského náboženstva.
Pakistanské média zvykli byť v období Valentína pred rokmi plné srdiečok, kvetov a čokolád. Mladí na tom nevidia nič zlé, starší veriaci to nazývajú nemorálnym, a bohužiaľ, oni boli tí, ktorým dala krajina za pravdu. Pakistanci v tom ale nie sú sami a obdobné zákony fungujú aj v Saudskej Arábii či Indonézii.
Zdroje: metro.co.uk, wikipedia.org, bbc.com, motor1.com, wikipedia.org, reuters.com
