Nedeľa mala kedysi dva úplne odlišné režimy. Buď si chodil do kostola a v domácnosti sa hlásalo, že nedeľa slúži na oddych, alebo už o ôsmej ráno niekto v obývačke púšťal rádio tak nahlas, že bolo jasné, čo príde. Upratovanie.
A nie také jemné. Poctivé rodinné upratovanie, pri ktorom sa premiestňoval nábytok, vetral celý byt a každý člen domácnosti dostal nejakú úlohu.
Ak si dúfal, že sa tomu vyhneš, väčšinou si dúfal zbytočne.
1. Hlasná hudba znamenala, že pokoj sa skončil
Neexistovalo oficiálne oznámenie. Nikto neprišiel do izby a nepovedal: „Ideme upratovať.“
Stačilo, že sa z obývačky ozvalo rádio alebo cédečko podozrivo skoro ráno. V tej chvíli si vedel, že ticho skončilo. O pár minút sa objavil vysávač, handry a prvé: „Keď už si hore, poď mi s tým pomôcť.“ Aj keď si ešte hore nebol.
2. Okná sa museli otvoriť dokorán za každého počasia
Vonku mohlo byť mínus päť, vietor a december. Okná sa aj tak otvorili naplno, pretože „treba poriadne vyvetrať“.
Človek sedel v mikine, drkotal zubami a čakal, kedy sa domácnosť konečne rozhodne, že už má dosť čerstvého vzduchu. „Ešte chvíľu.“ Tá chvíľa, samozrejme, trvala ďalších dvadsať minút.
3. Vysávač znel, akoby štartovalo lietadlo
Staré vysávače nemali výkon. Mali zvuk. Po zapnutí začali hučať tak, že televízor prestal dávať zmysel a komunikácia v domácnosti prešla na krik.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom oknePo chvíli sa navyše miestnosťou začala šíriť typická vôňa nahriateho prachu. Vtedy si presne vedel, že vysávač pracuje naplno.
Či aj reálne niečo vysáva, bola druhá otázka.
4. Periny a vankúše absolvovali verejné vystúpenie na balkóne
V istom momente prišli na rad periny. Museli sa poriadne vytriasť, vyklepať a ideálne zavesiť na balkón. Celý panelák tak dostal prehľad o tom, kto práve upratuje.
Ak si býval nižšie, občas ti k oknu priletelo trochu prachu od susedov. Nikto to neriešil. Bola nedeľa. Upratovali všetci.
5. Každá polička sa musela utrieť, aj keď na nej nič nebolo
Nedeľné upratovanie nepoznalo logiku typu „veď je to čisté“. Ak existovala určitá plocha, musela dostať zásah handrou. Polička, stolík, parapet, televízor aj vrch skrine, na ktorý sa nikto celý rok nepozeral.
Najhoršie bolo, keď niekto objavil prach na mieste, ktoré si už považoval za hotové. „A toto si nevidel?!“
Nie. A úprimne, ani si nechcel.
6. Nábytok sa pravidelne presúval, pretože prach bol určite aj za ním
Kreslo nestačilo povysávať spredu. Muselo sa odsunúť. To isté čakal stolík, sedačku a všetko, čo vážilo viac než samotný človek.
Pod nábytkom sa následne objavila gumička, dve mince, omrvinky a predmet, ktorý rodina hľadala od minulého leta. Aspoň upratovanie občas prinieslo archeologické objavy.
7. Obývačka bola na tri hodiny zakázané územie
A potom prišla záverečná fáza. Podlaha sa umyla. Od tej chvíle sa obývačka menila na chránenú zónu. „Nestúpaj tam, teraz som to zmyla.“
Samozrejme, presne vtedy si si spomenul, že v obývačke máš mobil, nabíjačku alebo niečo mimoriadne dôležité. Prejsť cez mokrú podlahu však znamenalo rodinný konflikt. Takže si čakal pri dverách a sledoval, kedy bude konečne bezpečné prejsť.
Nedeľné upratovanie malo jednu veľkú výhodu: keď skončilo, celý byt naozaj pôsobil inak. Nevýhodou bolo, že do tej chvíle si mal pocit, že nedeľa skončila skôr, než sa vôbec začala.
