Možno sa aj tebe stáva, že už ráno sa zobudíš so zlou náladou a ťahá sa to s tebou celý deň, týždeň, mesiac… Myslíš si, že za to môže nedostatok času alebo zábavy, a jediné, čo ti pomôže, je, keď sa pôjdeš v piatok niekam poriadne strieskať. No mnohokrát nie je málo voľna práve to, čo nás robí nešťastnými.
Sú to toxické, sebadeštruktívne návyky, ktoré nás stále ťahajú dole a ktorými sami sebe, často nevedomky, ubližujeme. No keď si ich uvedomíme a priznáme, bude oveľa jednoduchšie s nimi zápasiť.
Toto je 7 toxických návykov, ktorých sa často dopúšťame:
Skrývame svoje emócie
Už odmalička je nám vštepované „Neplač“, „Nehnevaj sa“, „Nebuď smutný“. A tak si automaticky a podvedome začneme myslieť, že prejavovať svoje city je niečo zlé a máme sa tomu brániť. Táto doba z nás tak vytvára akýchsi moderných zombie.
Podľa odborníkov potláčanie negatívnych emócií spôsobuje, že paralyzujeme naše vnútro aj voči tým pozitívnym a v konečnom dôsledku tak už nepociťujeme vôbec nič. A chodíme ako bez duše, nič nás nebaví a nič nám nedokáže urobiť radosť.
To vedie k zlej komunikácii a k nie dobrým alebo dokonca mŕtvym medziľudským vzťahom. Pritom však existuje mnoho netoxických spôsobov, ktorými dokážeme zo seba vybiť to zlé a negatívne, a to bez toho, aby sme to v sebe museli nejak potláčať. Napríklad bojové športy, posilňovňa, tanec… Možností je neúrekom.
Bojíme sa
Vyjadriť sa. Nepovieme, čo si myslíme, nehájime svoje záujmy, skrátka, nebojujeme sami za seba, pretože však my to nejak stále ustojíme. Zlé správanie, malú výplatu, zlú známku. Všetko negatívne radšej pretrpíme a následkom toho sa v nás negatívne emócie hromadia.
Bojíme sa aj hanby, pozornosti. Nepôjdeme sami do fitka, pretože neovládame perfektne všetky cviky a ostatní sa tam na nás budú pozerať a smiať sa z nás. Obávame sa aj nových vecí, karmy, toho, že sa nám vráti všetko zlé. Strach nám zabraňuje robiť veľa vecí, brzdí nás a spôsobuje to, že v živote nenapredujeme, no stále sa pohybujeme v tej pre nás ešte stále bezpečnej zóne.
Tvárime sa, že sme dokonalí a nespochybniteľní
Je to dosť trendy a možno sa to aj nám samým zdá lichotivé, keď si napíšeme do životopisu, že sme perfekcionisti. Samozrejme, že to uvádzame ako jednu z našich kladných vlastností. A aj naše okolie, rodičia, učitelia, zamestnávatelia, väčšina od nás celý život vyžaduje, aby sme všetko robili stopercentne. No je to skutočne také super snažiť sa byť nasilu perfektným?
Vo svete úzkostlivého perfekcionistu v ňom dokonca aj malá chyba, ktorú urobí, dokáže vyvolať paniku a úzkosť, poruchy stravovania a iné zdravotné problémy. Neustále naháňanie za ideálom človeka neskutočne vyčerpáva.
A je to tak či tak márne, pretože žiaden dokonalý vzor správania či výzoru skrátka neexistuje. Je potrebné sa preto naučiť sa vyrovnať s neúspechom a s tým, že niekedy veci proste nevyjdú. Bude sa nám žiť oveľa ľahšie.
Radšej sa staneme obeťou, akoby sme mali o niečo zabojovať
Rýchly spôsob, ako nájsť vinníka svojich problémov, je obviniť z nich neprajné okolnosti a naše okolie. Čo je vždy oveľa viac jednoduchšie, ako sa nepríjemnostiam postaviť tvárou v tvár. Vždy si nájdeme nejakého „Judáša“, ktorý môže za každú našu bolesť.
Je totiž oveľa ľahšie ponadávať na to, že zbytočne chodíme na ôsmu do práce, kvôli tomu, že nášmu šéfovi načisto d*be, a preto sme nevyspatí, nie sme produktívni, nemôžeme si ísť ráno zabehať… Jednoduchšie, ako keby sme si o tom s ním pohovorili a snažili sa byť pánom situácie.
Tvárime sa, že dokážeme čítať myšlienky
Pokiaľ nie sme choro vyzerajúci Edward Cullen z Twilightu a nedisponujeme nejakými nadprirodzenými schopnosťami, nedokážeme to ani náhodou. Iba máme sklon si namýšľať, že si o nás druhí ľudia myslia iba to najhoršie. Popritom nemáme žiaden dôkaz alebo podklad k tomu, že to tak skutočne je. Robíme si tak zbytočne nepriateľov z tých, ktorí proti nám absolútne nič nemajú.
A keď nám niekto možno aj nechtiac urobí niečo zlé, už šalieme od zlosti. To všetko môže prameniť aj z toho, že voči ľuďom, ktorí nám v skutočnosti ubližujú, sa postaviť nedokážeme, tak si to ventilujeme inde a vytvárame si zbytočne zlé vzťahy so svojím, pre nás neškodným okolím.
Sústredíme všetku svoju pozornosť na to, čo nemáme
Namiesto toho, aby sme boli vďační za to, čo máme. V dnešnej „insta“ dobe je pomerne náročné sa neporovnávať, pretože dievčatá na Instagrame sú krajšie ako my, majú lepšie zadky, prsia. Necestujeme po svete ako ony a ani nemáme takého dokonalého chlapa, ktorý by nám každý druhý deň nosil gigantické kytice.
Je teda ťažké nespadnúť do porovnávacej pasce. Zabúdame však na to, že Instagram či Facebook často vytvárajú iba ilúziu reality a ľudia v online priestore ukazujú iba to, čím sa chcú pochváliť.
Takisto nemáme na pamäti, že tým, že sa budeme príliš zaoberať životmi iných, automaticky začneme zanedbávať ten svoj a stratíme tak čas, ktorý by sme mohli investovať do cestovania, zarábania peňazí a aj do toho lepšieho zadku.
Pestujeme v sebe nenávisť
Mnohokrát sa stáva, že začneme neznášať človeka iba preto, že vyjadril protichodný názor alebo jednoducho z dôvodu, že sa nám nepáči a nie je proste naša krvná skupina. Všetci máme okolo seba aj takýchto ľudí, ktorí nám skrátka nesedia a povahovo nevyhovujú. No tým, že si voči nim pestujeme prehnanú zášť a nenávisť, oslabujeme hlavne sami seba.
