70 zranených a skalpovaný kameraman: Roar je film, ktorý premenil 11 rokov trvajúce natáčanie na boj o prežitie

V dejinách kinematografie nájdeme projekty, ktoré boli náročné, drahé alebo neúspešné. Spomeňme si na natáčanie filmu Apokalypsa, ktoré priviedlo režiséra Francisa Forda Coppolu na hranicu fyzického i mentálneho kolapsu a mnohí zo štábu, vrátane hlavných predstaviteľov, si prešli doslova apokalyptickými problémami. Pripomeňme si mentálnu tortúru, ktorou musela prechádzať herečka Shelley Duvall pri natáčaní filmu Osvietenie. Mohli by sme pokračovať donekonečna.

Len máloktorý film možno označiť za číre, nefalšované bláznovstvo. Keď sa režisér Noel Marshall a jeho manželka, slávna herečka Tippi Hedren (známa z Hitchcockových Vtákov), rozhodli v polovici 70. rokov nakrútiť rodinnú dobrodružnú komédiu o spolužití ľudí s divokými šelmami, netušili, že podpisujú rozsudok nad svojím majetkom, zdravím a takmer aj životmi.

Ich vízia bola ušľachtilá: chceli upozorniť na ochranu levov a tigrov. Výsledok? Film, pri ktorom sa divák nepýta, aký je dej, ale koľko stehov potreboval kameraman v nasledujúcej scéne. Roar je fascinujúcim výstrižkom doby, keď Hollywood nemal digitálne triky a keď hranica medzi „umelcom“ a „hazardérom“ úplne mizla do neznáma.

Film Roar a dom plný predátorov

Všetko to začalo v roku 1969 v Afrike. Marshall a Hedren tam počas nakrúcania iného filmu narazili na opustený dom obývaný levmi. Tento obraz ich očaril natoľko, že sa rozhodli nakrútiť o ňom film. Odborníci na zvieratá im však povedali niečo, čo by priemernému človeku stačilo: „Nemôžete nakrúcať s desiatkami levov naraz. Navzájom sa pozabíjajú a zabijú aj vás,“ hlásal jeden odborník za druhým.

Marshallova odpoveď bola šokujúca. Ak nemôžu prísť k levom, dovedú levy k sebe. Manželia začali do svojho domu v Beverly Hills (a neskôr na ranč v Actone v Kalifornii) zhromažďovať levy, tigre, leopardy a gepardy. Žili s nimi ako s domácimi miláčikmi.

Lev menom Neil spal s ich dcérou, mladou Melanie Griffith, v posteli. Fotografie z tej doby pôsobia idylicky, no v pozadí sa už vtedy schyľovalo k tragédii. Susedia sa sťažovali na rev a zápach, úrady krútili hlavami a šelmy rástli. Doma im vznikal rajón šeliem, no v budúcnosti sa postupne budoval obraz hrôz, ktoré sa ešte len blížili.

Produkcia, kde krv nebola rekvizitou

Keď sa v roku 1974 konečne začalo nakrúcať, štáb rýchlo pochopil, že toto nebude bežná práca. Noel Marshall odmietal zvieratá cvičiť. Chcel „prirodzené správanie“. To v praxi znamenalo, že na pľaci bolo naraz aj 150 netrénovaných dravcov.

Hercami boli členovia rodiny: Noel, Tippi, Melanie a Noelovi synovia John a Jerry. Režisér veril, že ich puto so zvieratami ich ochráni. Mýlil sa. Veľmi. Levy nečítali scenár, neriešili rozpočet a nepočúvali rozkazy kameramana či režiséra. Pre nich bol behajúci herec korisťou alebo roztomilou hračkou.