Naliať si do kávy obyčajné mlieko, keď vieš, že máš laktózovú intoleranciu – to je omyl. Vyhodiť do koša lyžičku a dať do drezu prázdny téglik od jogurtu, tlačiť dvere, na ktorých je napísané ťahať, zaparkovať pod stromom v ten istý deň, keď si umyl auto. To je omyl.

Uniesť osemročné dievčatko, znásilniť ho, podrezať mu krk a hodiť jej zdanlivo mŕtve telo do poľa plného mravcov, ktoré majú dokonať to, čo si začal… to nie je omyl. To je hyenizmus. Napriek tomu to bolo presne toto slovo, ktorým Dennis Bradford polícii opísal svoj bezcitný skutok spred dvadsiatich rokov.

„Kvôli jednému omylu som mal posledných dvadsať rokov úplne posr*tý život,“ hovorí dvom mužom zákona, ktorí ho po „rutinnej kontrole dokladov“ od auta odvliekli na policajnú stanicu. Keď zistil, že je jeho obeť stále nažive, rozplakal sa. Vyzeralo, že od dojatia. Po tom, v akom stave ju naposledy videl, by niečo také totiž rozhodne nečakal.

Únos cez okno detskej izby

Teplá letná noc a 8-ročná Jennifer Schuett sa v maminej posteli prevaľuje zo strany na stranu. Má vlastnú izbu, no ako mnoho iných detí v jej veku, aj ona sa bojí tmy a strašidiel pod posteľou, preto radšej spáva tu. Vedľa svojej mamy. Tá musí ale zajtra ráno skoro vstávať do postele, dcérine ustavičné vrtenie jej nedovolí zaspať, a tak ju vyčerpane požiada, či by predsa len dnes v noci nemohla spať vo svojej izbičke.

Keby jej mama Ellen tušila, čo sa o niekoľko hodín neskôr odohrá, keby vedela, čím všetkým si bude musieť jej malé dievčatko prejsť len preto, že ju unavená poslala preč… Nikdy by to neurobila. Lenže ona nevedela. Nevedela, že v tú noc popod jej okno prejde muž, ktorý má všetko, len nie čestné úmysly. Nevedela, že mu pri pohľade na bezbranné dieťa napadne niečo, čo by normálnemu človeku nikdy napadnúť nemalo.

Jennifer vošla do svojej izby aj s vankúšom pod pazuchou, zažala lampu na nočnom stolíku a začala si čítať na dobrú noc. Tak rýchlo, ako zaspala, sa aj zobudila na škaredý zlý sen. Mala pocit, že ju niekto ťahal cez pootvorené okno nad posteľou z izby von. Očakávajúc, že stále leží vo svojej detskej posteli, otvorila oči dokorán a zistila, čo žiadne dieťa – čo dieťa, žiaden človek na svete – zistiť nechce. Nebol to len sen.

10. augusta 1990 videl Dennis Bradford cez okno jedného z domov v texaskom Dickinsone spať pri svetle nočnej lampičky 8-ročné dievčatko. Neodolal. Muselo byť jeho.

Vydával sa za policajta

Únosca nasadol do auta a posadil si Jennifer na kolená, aby jej mohol pri každom okoloidúcom aute zatlačiť hlavu dole. Dievča bolo na smrť vydesené, napriek tomu uvažovalo na svoj vek až neuveriteľne bdelo. Nenápadne sa obzeralo po okolí, analyzovalo dospelého muža a snažilo sa zapamätať si každý detail, ktorý by neskôr – ak to bude potrebné – mohlo použiť.