Americké filmy sú značne pritiahnuté za vlasy. Autá vybuchujú jedna radosť, vrahov identifikujú na základe záznamov z bezpečnostných kamier a spriaznené duše na seba čakajú pred vchodom do potravín. Samostatnou kapitolou sú však filmy zo stredoškolského prostredia.
Práve z nich sme mali možnosť zistiť, ako veľmi sa americké školy líšia od tých slovenských. Toto je osem vecí, ktoré sme závistlivo sledovali na televíznych obrazovkách a v duchu sme si želali, aby sme ich tu mali tiež. Spomínaš si na to?
1. Skrinky
Slovenské školstvo má jasne stanovené priority. Keby mu na stave našej chrbtice záležalo minimálne tak veľmi, ako na tom, či nosíme prezuvky a zošity s predpísaným dvojcentimetrovým okrajom, hneď by sa nám krajšie žilo. Lenže to sa nedeje. A tak každý deň vláčiš tony učebníc ako mačka mladé a premýšľaš, či budeš už v dvadsiatke potrebovať fyzioterapeuta.
Školské skrinky boli snom, divokým a nedosiahnuteľným. So závisťou si sledoval, ako si ich decká vo filmoch dekorujú košíkmi a kalendármi, zatiaľ čo ty si dostal háčik. Jeden jediný poondiaty háčik, na ktorý si si okrem kabáta a svetra musel zavesiť ešte aj vrecko z telesnej. Lebo nie je nič krajšie ako bunda s arómou prepotených fusaklí.
2. Futbalové zápasy
Jediná udalosť, pri ktorej sa celá škola zbehla na jednom mieste, bolo požiarne cvičenie… a to bola kapitola sama osebe. Medziškolský futbalový zápas s pomaľovanými spolužiakmi skandujúcimi na tribúnach, rozladenou kapelou a spoločenským vyvrheľom navlečeným v smradľavom kostýme maskota, ktorý sa jakživ nikdy nepral? Nonsens.
Úprimne, ako si tak sledoval dopotených spolužiakov v rozpadnutých teniskách, ako sa s minimom úsilia plahočia za loptou sťa ranené lane s mozgovou obrnou, ani sa veľmi nedivíš prečo. Okrem toho, naše telocvične by na niečo podobné nemali kapacity. S rozlohou päť štvorcových metrov a dvomi zdochnutými žinenkami mohli byť rady, že vôbec existujú.
3. Mimoškolské aktivity
Aj slovenské školy ponúkali pestrú škálu mimoškolských aktivít. Mohol si napríklad lietať s triednou knihou po chodbách a hľadať učiteľa, ktorý sa medzi ponosovaním nad zaprdenou, nevyvetranou triedou a nezotretou tabuľou zabudol podpísať. Alebo vyhulovať s kamarátmi na lavičkách a veriť, že keď učiteľom padla, budú sa pozerať inam. Nebudú, ale o tom potom.
Krúžky ako roztlieskavanie či robotika ale predsa znejú trochu atraktívnejšie. Dnes si mohol pracovať pre NASA alebo programovať robotické bábiky s vaginálnym vyhrievaním, namiesto toho kysneš v práci, ktorá ťa nebaví, a rátaš minúty do obednej prestávky. No to máš za to vyhulovanie…
4. Pestrý výber v jedálni
UHO. Univerzálna hnedá omáčka, farebne aj konzistenčne pripomínajúca výtok z nosa astmatického seniora, ktorá chutila asi rovnako. Pozná ju každý, kto sa kedy stravoval v slovenskej školskej jedálni. Čiže každý. Väčšinou ju sprevádzala hŕstka žuvačkového mäsa, a keď si doň odvážne ďobol vidličkou, vyprdlo na teba kvantum masti.
Zhruba vtedy ťa prešla chuť jesť. Aj žiť. Čo presne sa odohráva v amerických kantínach, nevedno, ale latka je tak nízko, že je prakticky nemožné ju podliezť. Z filmových záberov sa však ani nezdá, že by sa o to pokúšali. Stravovanie formou švédskych stolov, výber z niekoľkých hlavných jedál a príloh, čerstvé ovocie a džúsy… no kam sa na to hrabe náš čaj z už šesťkrát vyvareného vrecka.
5. Školský ples
Jasné, aj my máme stužkovú, ale to nie je celkom ono. Na stužkovú nejdeš v nádeji, že ťa láska tvojho života pobozká uprostred tanečného parketu… ale že sa stihneš ožrať skôr, ako príde na rad tvoj angažmán v „zábavnom“ programe. Tie úvodzovky sú tam veľmi zámerne. Lebo zábava to nie je ani vtedy, ani o desať rokov neskôr, keď ťa niekto v závale nostalgie donúti znovu pozerať to inkriminované video.
Nebudeme sa tváriť, že stužková nemá svoje čaro. Má. Vidieť inak strojených učiteľov decentne pod parou, sentimentálnych oteckov, čo na parkete neohrabane vykrúcajú svoje už skoro dospelé dcéry, a nahodené mamičky, ktoré v snahe zachovať si aspoň akú-takú kredibilitu len nonšalantne štebocú v úzadí… je to krásne. Len to nie je ples.
6. Žlté školské autobusy
V Amerike sa šoféruje od šestnástich, na jazdu pekným žltým autobusom teda nemajú pekného slova. Radšej sa do školy dotrepú na podedenej hrdzavej kraksni, ktorá štartuje na piatu a do premávky by ju mali pustiť len s policajným sprievodom. Lebo je to auto. A mať auto je cool.
My môžeme v šestnástich riadiť tak akurát kolobežku, takže by sme vlastný školský autobus, čo ti stojí rovno pri dome, celkom uvítali. Jedinou alternatívou je totiž mestská hromadná doprava, a to je celoročný boj. V zime zima, v lete teplo, na jednom konci si niekto strihá nechty, v zadnej päťke sa zase ktosi posr*l… no nádhera. Proste nádhera.
7. Maturitný ceremoniál
Farebne zladené mundúry, geometrické čapice so splachovacím strapcom na boku, oslavné fanfáry, ovácie a potlesk, keď vyvolajú niekoho meno… Možno je to trochu teatrálne, ale čert to ber. Po tom, ako študentom posledné týždne sťahuje polky, si to zaslúžia. Zaslúžia si maturovať štýlovo a spoločne tie čapice na konci odhodiť. Lenže, ako to už býva, nie vždy človek dostane, čo si zaslúži.
8. Lavice pre jednu osobu
Samostatné lavice riešia hneď niekoľko potenciálnych problémov. Po prvé, neriskuješ, že ťa učiteľ posadí k jednému z tých týpkov, ktorí sa potia podstatne viac, ako by bolo pekné, a používajú sprchu podstatne menej, ako by bolo vhodné. Po druhé, nemusíš čeliť spoločenskej samovražde, ak sa v triede bavíš len s jedným človekom a ten človek sa rozhodne sedieť inde. Jednoducho paráda… tak prečo ich nemáme?
