Ešte si pamätáš tie časy, kedy si ako malá princezná kradla mame potajomky šminky, cápala si ich na ksicht piate cez deviate, že si vyzerala ako nepodarený kríženec klauna, ktorý sa živí prostitúciou a veľkonočnej kraslice? A ako si sa potom celá hrdá so svojim veľdielom na ksichte, premávala po chodbe v maminých lodičkách a nevedela si sa dočkať, kedy z teba konečne bude veľká slečna? Alebo ty, ktorý si so stiahnutými ritnými polkami kradol otcovi pivo z chladničky a po ochutnaní si s pokrivenou grimasou na tvári nedokázal pochopiť, čo na tom tí dospeláci len vidia? Všetci sme tak nedočkavo túžili byť veľkí, ale nečakali sme, že „byť veľký“ vlastne vyzerá celkom inak ako v našich predstavách…
1. Nikoho nezaujíma, čo vlastne chceš
Nikoho. Áno, sú tu ľudia, ktorí ťa vypočujú, aj tí, ktorí ťa podporia, ale na konci dňa, keď vyšťavený konečne padneš do perín si to už len ty a tvoj cieľ. Nikto to za teba neodmaká, nikto ti na zlatom podnose nenaservíruje haciendu na pobreží Španielska, vozový park s autom na každú príležitosť ani prácu, kvôli ktorej sa ráno oplatí vymotať sa z postele a vyčistiť si zuby. Práve naopak, po ceste stretneš kopu kreténov, ktorí sa ti budú snažiť dokázať, že na to vlastne nemáš a budú ti závidieť aj nos medzi očami. Takže si to ty, kto si musí ujasniť priority a zistiť, či ti bude lepšie pod deravou dekou so strunou z maminho starého gauča medzi rebrami alebo vo vlastnom svete, vo vlastnej posteli, žiť život, ktorý si si vysníval.
2. Väčšina ľudí v živote vôbec nerobí to, čo ich baví
A môžu to skúsiť zvaliť na koho len chcú, je to len a len ich chyba. Uverili predstave, že život nie je fér, že niektorí ľudia sa prosto majú lepšie a iným je zase súdené do konca života sedieť za kasou, číhať na akciový tovar a žiť od výplaty k výplate. Svoje problémy váľajú na všetko naokolo – na neschopnú vládu, nízke platy, pomery v rodine – a oni chúďatká to absolútne nemôžu ovplyvniť. Tak len sedkajú v kúte, šúchajú nohami, trpia tú nekonečnú nespravodlivosť a p*čujú na systém namiesto toho, aby vlastne p*čovali na seba. Ale uznávam, by nešťastný je omnoho jednoduchšie ako prebrať zodpovednosť.
3. Úspech je relatívny pojem
Všetci žijeme predstavou, že byť úspešný znamená mať na účte aspoň štvormiestnu cifru, chodiť na dovolenky do luxusných letovísk a aspoň raz za týždeň si poriadne za sexovať. To posledné je fasa vec, tie zvyšné dve sú diskutabilné. Ak ťa omnoho viac ako robota za bankovou prepážkou, dve tisícky mesačne vo vrecku a oblek, z ktorého svrbí prdel, láka konzerva tuniaka a cestovanie do bohom zabudnutých krajín na vlastnú päsť, tak do toho choď. Úspech nie je niečo, čo ti môže nalinkovať niekto cudzí.
4. Je rozdiel medzi „priateľstvom“ a priateľstvom
Keď maturitné vysvedčenie zapadne prachom a každá tvoja odpoveď na správu bude začínať vetou „prepáč, že odpisujem až teraz, ale…“, zistíš, že v minulosti si mal veľmi veľa priateľstiev, ktoré by si dnes pokojne vymenil za dvadsať deka kvalitnej parmskej šunky. Bol si mladý, naivný a tak trochu si si zamenil povinnosť sedieť s niekým každý deň šesť hodín v jednej lavici za pravú podstatu kamarátstva.
5. Prestaneš čítať
(Niektorí ani nikdy nezačnú, ale to je o inom.) Zrazu musíš variť, prať, upratovať, chodiť do práce, platiť nájom, starať sa o to, aby si neskapal od hladu, nesmrdel a ideálne aj nechodil nahý. Musíš kupovať prípravok na umývanie riadov, toaletný papier, čistiť rybičkám akvárium, nezabudnúť vyvešať prádlo a nastaviť si budík, aby si vedel, kedy máš brať antibiotiká. Jednoducho všetky tie srandy, ktoré udržujú tvoju existenciu pri živote a doposiaľ ich vždy robila tvoja mama teraz padli na tvoje plecia. A nájsť si pri tom všetkom dobrú knihu, bylinkový čaj a trochu kľudu je naozaj takmer nemožné.
6. Nemôžeš zmeniť svojich rodičov
To, že sa na rodinných príslušníkov možnosť reklamácie nevzťahuje, si vedel vždy, ale až teraz to konečne začínaš akceptovať. Sú akí sú. Niekedy staromódni, inokedy si kúpia dvadsať tabletov vo výpredaji a potom ti celý týždeň vyvolávajú, nech im prídeš vysvetliť, ako tie výdobytky modernej doby vlastne fungujú. Niekedy je to samé „nehrb sa a neodvrávaj“, inokedy sa pečie tvoj obľúbený koláč a zase je všetko v poriadku. Jedno je však isté – iných rodičov už nedostaneš, tak ich ľúb takých, akí sú. Aj keď neschvaľujú to, čo by si ty chcel v živote robiť, aj keď ti zakaždým z Lidlu donesú nejaký krám, ktorý ti bude zase len dva roky zapadať prachom na poličke, aj keď „sa s nimi proste nedá existovať pod jednou strechou“. Nemusíš žiť podľa nich, ale skús ich aspoň rešpektovať a ľúbiť.
7. Za svoje činy sa zodpovedáš len sám sebe
Jediný, komu sa koniec koncov musíš každé ráno pozrieť do očí, si ty sám. Tak nebuď čurák. Fakt. Stojí ťa to šialene veľa energie na to, aká kontraproduktívna činnosť to vlastne je.
8. Každá minca má dve strany
Keď vyrastieš, veci prestanú byť len čierno-biele. Medzi týmito dvomi hraničnými bodmi je nekonečné množstvo odtieňov šedej (teda minimálne 50). Keď dospeješ, začneš zisťovať, že „dobré“ a „zlé“ vlastne neexistuje. Ani ľudia nie sú dobrí a zlí – sú len dobrí a tí, ktorí ešte celkom presne nepochopili, ako funguje život a že karma je zdarma. Zaslúžili by si stoličkou po ksichte? Určite. Stoja za to, aby si na nich míňal čas a energiu? Pochybujem.
9. Máš jediné poslanie – byť samým sebou
Aké sk*rvené klišé, však? Ale bohužiaľ, je to pravda. Je omnoho jednoduchšie zmierovať sa na smrteľnej posteli s tým, že otec nikdy nepochopil, prečo si chcel robiť kariéru v oblasti, ktorá vyžaduje strkanie rúk do konských zadkov ako klásť si štyridsať rokov v nudnej práci otázku, čo by bolo, keby si si na tú veterinu predsa len podal prihlášku. Nemusíš šetriť peniaze ako blázon, hľadať si ideálnu ženu a plodiť deti, ak to nechceš. Vys*r sa na to. Život je príliš krátky na to, aby si napĺňal predstavu niekoho iného o tom, ako má vyzerať.
Titulná fotka: usatoday.com
