Ľudia. Ja som (vraj) človek a aj ty si pravdepodobne človek. Wau. Človek, to si nečakal, všakže? Šokujúce. Čo to teda znamená? Znamená to, že všetci potrebujeme nejakým spôsobom „žiť“ (aj tí, ktorí sme už dávno mŕtvi vo vnútri) a tak nám nezostáva nič iné, ako komunikovať s inými ľudskými bytosťami. Ak to neurobíš, po chvíli začneš upadať do dlhotrvajúcej a neprestajnej depresie a nakoniec umrieš od žiaľu. Aspoň to bolo napísané v poslednej americkej štúdii. A keďže ja som iba jednoduchý človek, ktorý uverí všetkému, čo má pri sebe pečiatku a podpis, moje introvertné vnútorné Ja sa zľaklo pri predstave vyliezť zo svojej ulity a vystavilo moje vedomie do pohotovostného režimu. Naozaj mám opustiť svoju komfortnú zónu IBA kvôli iným ľuďom? Keby som vedela, že táto nevinná básnická otázka vyvolá sériu miliónov ďalších, tak sa ani nespýtam…
Povedzme to tak, že komunikácia nepatrí medzi moje superschopnosti. Ale ak by si sa ma spýtal, akú supersilu by som chcela mať, tak by to definitívne bola neviditeľnosť. Predstava, že sa môžeš len tak vypariť do atmosféry pri akejkoľvek trápnej situácii (čiže v mojom prípade vždy, napríklad vtedy, keď som sa rozhodla zadeliť ten neuveriteľne skvelý vtip, po ktorom nastalo hrobové ticho prerušované smiechom, ktorý patril iba mne) je jednoducho úžasné. Alebo by ťa nikto nevolal von a tým pádom by si nemusel klamať, že si pracovne zaneprázdnený, a.k.a. si na seriálovom maratóne len so sebou, svojím druhým Ja a jedlom. Ľudia by si jednoducho mysleli, že si mŕtvy, alebo by si ani nevšimli, že tu nie si.
Začínam mám pocit, že ľudia, ktorí nejakým zázrakom dostali do vienka sociálny talent, celkom nechápu všetky súvislosti, ktoré pramenia z toho byť v našej situácii. A teraz vravím za všetky obete, ktorých IQ rapídne klesá narastajúcim počtom osôb. V skutočnosti možno nejde ani tak o sociálnu fóbiu ako o to, že sme naozaj nemožní v rozhodovaní sa. Chcem byť populárna a mať program na víkend ale zároveň chytám panický záchvat štvrtého stupňa, ak mi pípne správa s pozvaním von. Mám plné zuby môjho domu ale ak sa chceš stretnúť, tak jedine u mňa doma. Zlatko, ja opúšťam svoje kráľovstvo iba v prípade zemetrasenia (aj to až keď presiahne číslo 8 na Richterovej stupnici), požiaru alebo iných prírodných katastrof, okrem potopy. Pri potope sa z neho iba plynule nechám vyplaviť. Naozaj by som chcela ísť na tú párty, na ktorej bude celá škola ale ak si to dáme do rovnice, tak to bude vyzerať nejako takto:
ja + veľa ľudí = panika
ale zároveň ak na tú párty nepôjdem, tak to bude:
ja + fakt, že všetci si momentálne užívajú mladosť a ja sedím doma s mojou obéznou mačkou = depresia, a tá sa, eventuálne, = smrť.
Problém číslo 1 356 241 je, že hľadám problém vo všetkom. „Čo ak“ a „Prečo“ patria medzi moje najčastejšie používané go-to frázy a jediná možnosť, ktorú mi môj mozog ohľadom vzťahov ponúka je, že ma všetci nenávidia a stýkajú sa so mnou iba z ľútosti. Taktiež NIKDY nepíšem prvá, pretože ten človek ma určite nenávidí a nechce o mne ani počuť, nie to sa so mnou ešte stretávať. A ak mi napíšeš prvý ty, automaticky mám pocit, že som tvoja posledná možnosť a v skutočnosti ma neznášaš. Spomínala som, že mám (okrem iného) seriózne problémy s dôverou? Ale už na tom s mojou terapeutkou pracujeme, vravela, že cca o 7 sedení a 300 eur neskôr to bude fajn. Neviem sa dočkať. Vieš, čo dokáže byť celkom na hovno? Ak vlastníš hlavu, ktorá z tvojich myšlienok niekedy zliepa neuveriteľné chobotiny. Niekedy premýšľam, že ak by som z niektorých mojich myšlienok spravila scenár, tak by z toho bol ďalší Spielbergov trhák, ktorý by mi zaplatil za vilu, terapiu a zvyšné peniaze by možno vyplnili dieru v mojej duši, ktorú na nej zanechala samota. Zrejme nie. Taktiež nemám rada, keď sa ma ľudia pýtajú, ako sa má môj sociálny život. Načo sa zaujímaš o niečo, čo neexistuje?