Najlepšie sviatočné a víkendové ráno je také, o ktorom nevieš – lebo ho prespíš. No nie vždy ti je dopriate. Človek mieni, pánboh mení, a tak sa z času na čas stáva, že aj keby si sa na hlavu postavil, o siedmej už budeš hore. V spolupráci s naším šikovným ilustrátorom sme dali dokopy niekoľko častých dôvodov (v preklade ľudí), prečo to tak je, a sme si takmer istí, že niektorého z nich máš vo svojom okolí aj ty.
1. Urevané dieťa
Je pekné, že sa americkí vedci zaoberajú tým, prečo v auguste klesajú predaje snežných diel a, naopak, prečo v decembri tak nefičia klasické ventilátory, ale nechceli by sa občas venovať aj niečomu produktívnemu? Napríklad tomu, ako namontovať decku vypínač? Alebo aspoň tichý režim? Nič?!
Seriózne. Je to malé, zlaté, a keď práve nedeportovalo predchádzajúci obed rovno do plienky, miestami v tebe prebúdza pocity, o ktorých si ani nevedel, že ich máš, ale… ale všetko má svoje medze. Keď sa prechádzaš ulicami (za predpokladu, že práve nie je pandémia), ani neregistruješ, že by ťa míňalo tak veľa kočíkov, tak ako je možné, že to na teba zrazu jačí z každej strany?
2. Kutyil s.r.o.
Nie každý deň má sused potrebu o siedmej ráno montovať policu, ale ak áno, tak je zaručene sobota. Vrchol bezočivosti. Otázkou ani tak nie je, prečo to robí (je to chuj, čo viac k tomu), ale prečo je to legálne? Ak môžeš na Slovensku sedieť dva roky za to, že si z cudzieho poľa ukradol pár klasov kukurice, prečo nie je legislatívne podchytené aj rušenie víkendovej rannej idylky?!
Spánok je dôležitý. Existuje o tom minimálne miliarda rôznych štúdií – nevyspatý človek je človek podráždený, spomalený, nefunkčný. Ak od nás štát očakáva, že sa každý pondelok plní entuziazmu vyberieme na osemhodinovú pracovnú zmenu, mal by robiť, čo je v jeho silách, aby sme sa cez víkend dobre vyspali. Sobotné ráno bez idiotského vŕtania by malo byť ústavným právom. A bodka.
3. Tvoj obľúbený rodič
Tvoja mama je úžasná žena. Múdra, láskavá a nebyť osobného vlastníctva medzi jej pravým a ľavým stehnom, ani by si tu nebol. Ľúbiš ju najviac na svete, a predsa ťa vie miestami vytočiť do nepríčetnosti. Napríklad vtedy, keď ti nechá dvere na izbe otvorené dokorán, hoci si veľmi dôrazne apeloval, aby ich po sebe zavrela, alebo (a toto je hádam ešte horšie) keď vyriekne vetu viet: „V tomto dome mi nikto nepomáha!“
Argument, že všetko, čoho sa chytíš, po tebe aj tak prerobí, je ti prd platný a celá debata končí tým, že nabudúce povysávaš a basta. Dobre, povysávať, to je fajn, veď nemáš ruky od seba… ale naozaj je nevyhnutné, aby sa táto spoluúčasť na domácich prácach konala pred deviatou? Asi hej. Čo iné ti ostáva, ak nechceš, aby ti ten vysávač napchala do prdele, že?
4. Nie práve triezvy spolubývajúci
Existuje niekoľko druhov spolubývajúcich, na ktorých sa už teraz varí voda v pekle. Tí, ktorí si po sebe neumyjú riad, ako je rok dlhý, a potom sa čudujú, že sa vám pod kuchynským stolom usídlila kolónia agresívnych mravcov. Tí, ktorí počúvajú hudbu, ktorá je doslova zvukovým synonymom mučenia malých jahniatok, a nevedia o existencii slúchadiel. Alebo tí, čo skrátka neplatia nájom.
Tento je v porovnaní s nimi vlastne celkom fajn, ale to nič nemení na skutočnosti, že by si ho v tej chvíli najradšej zabil. To, že sa domov vráti ožratý až nadránom, by si predýchal, veď ťa do toho nič. Ale to, že cestou do izby ogrcá koberec, prevráti sušiak aj s bielizňou, potkne sa o vlastné nohy a spolu s dverami ešte v zárubni sa ti vykotí do izby… tam už aj tvoja tolerancia pokrivkáva.
5. Tvoje vlastné telo
Prečo sa toto deje?! Jasné, vedci hovoria, že telo má určitý rytmus – vie, kedy máš jesť, kedy máš piť, kedy vstávať… Ale prečo sa ho drží len vtedy, keď nemusíš ísť do práce?! Od pondelka do piatka sa budíš na budík zbitý ako pes, radšej by si skočil z okna, ako sa postavil a išiel si umyť zuby, a celé doobedie nemyslíš na nič iné ako na spánok. A teraz? Teraz, keď môžeš spať?! Tak teraz si hore, prosím pekne, lebo prečo by si nebol.
6. Domáci miláčik
„A kto ho bude venčiť?“ pýtali sa vaši, keď si prišiel s myšlienkou obohatiť svoj život o chlpy v polievke a tiché prdy pod nosom. „No kto by ho venčil? Predsa ja,“ odpovedal si, akoby to bolo zjavné, a rodičia ťa zobrali za slovo. A teraz to tu máš. Konečne voľno, konečne šanca zabojovať so spánkovým deficitom a ty ideš robiť čo? Prechádzať sa po vonku so psom a čakať na bobek. Mať zvieratko je krásne, že?
