V dnešnej dobe patria vtipy o najvyšších politických predstaviteľoch štátu k tým najpopulárnejším. Premiér, predseda parlamentu a mnohí ďalší dostávajú (celkom oprávnene) neuveriteľné náklady a musia to jednoducho pretrpieť. Pred pár desiatkami rokov bolo všetko inak a za nevhodný humor sa išlo do basy. Žilo sa v podmienkach, v ktorých sa vtipy o mocných hovorili len v kruhu dôverných známych.
Nepriaznivú situáciu pre humor v podmienkach komunistického režimu veľmi trefne ilustruje zbierka Tisíc a jeden vtip, z ktorej sme vybrali niekoľko vtipov nižšie, a pomerne nový ruský film. Humorista je príbeh sovietskeho komika Borisa Arkadija, ktorý patrí k najväčším hviezdam zábavného priemyslu ZSSR 80. rokov.
Humor je o slobode a každý humorista skôr či neskôr narazí na mantinely doby. To sa stane aj Borisovi, ktorý stojí pred dilemou, či naďalej so sklonenou hlavou slúžiť vláde, alebo zabojuje za slobodu. Film získal skvelé hodnotenia od odborníkov, aj od bežných divákov.
Podobné prípady poznáme aj od nás, keďže Československá socialistická republika, ako vazalský štát, do veľkej miery kopírovala dianie v ZSSR. Mnohé z nasledujúcich vtipov sú zo zbierky Tisíc a jeden vtip, ktorú v roku 1969 vydal Ján Kalina. Niektorými fórmi si autor poštval vtedajších papalášov, ktorí zariadili, aby skončil na dva roky za mrežami a kniha bola zakázaná.
Opäť sa ale ukázalo, že humor je najlepšia zbraň proti hlúposti. Kvalita knihy, spolu s jej ilegalitou, ju premenili na kultové dielo, ktoré si ľudia vážili ako cenný poklad. Bola svetielkom slobody a symbolom boja proti režimu. Tisíc a jeden vtip je unikát, ktorý rozhodne pobaví aj dnes. Toto je krátke zhrnutie vtipov o komunistickej totalite a dobe, ktorá viedla k ich vzniku:
Tesne po nástupe komunistického režimu boli represie najtvrdšie. Vtedy za nemiestny vtip mohol človek dostať niekoľko rokov pracovných táborov, odkiaľ sa nemusel vrátiť živý. Situácia sa o niečo zlepšila po smrti Stalina a Gottwalda (1953). V 60. rokoch nastal odmäk v podobe Pražskej jari, no po invázii z augusta 1968 sa veci opäť vrátili do starých prísnych koľají.
– Súdruh Stalin, aké máte hobby?
– Zbieram vtipy o mne.
– A koľko ich už máte?
– Asi tak dva a pol gulagu.
V období kultu osobnosti istý časopis vraj vypísal súťaž o najlepší politický vtip. Prvá cena bola: šesť rokov…
Na Červenom námestí stojí nastúpená čestná rota. Pri prehliadke ktorýsi z vojakov kýchne.
– Kto to kýchol? – pýta sa Stalin.
Nijaká odpoveď.
– Ratatata! – guľometná paľba skosí prvý rad vojakov.
– Kto to kýchol? – pýta sa Stalin druhý raz.
Zase nijaká odpoveď.
– Ratatata! – guľometná paľba skosí aj druhý rad.
– Kto to kýchol? – pýta sa Stalin po tretí raz.
Z tretieho radu sa ozve nesmelý hlas:
– Ja…
– Na zdravie! – zvolá bodro Stalin.
Dvaja priatelia sa stretli po dlhom čase.
– Kde si bol tak dlho?
– Pätnásť rokov som bol zavretý.
– Za čo?
– Za nič.
– Netáraj! Za nič bolo desať rokov!
Komunistický režim vychádzal z mnohých protichodných myšlienok, prekážalo to jedine „protištátnym živlom“. Pravda bola síce jedna, len mala tendenciu dosť rýchlo sa meniť. Zo dňa na deň bol z priateľa nepriateľ a z hrdinu darebák.
– „Čo je to socializmus?“ pýta sa syn otca.
– „Vieš, bol raz jeden veľký muž, vlastne bol skôr malý, a volal sa Lenin. Ale on sa vlastne nevolal Lenin, ale Uľjanov, no a mal jedného kamaráta. Vlastne to ani nebol kamarát, ale riadny pes, a volal sa Stalin. Ale v skutočnosti sa volal Džugašvili, no a tí dvaja urobili spolu Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu. V podstate to nebola revolúcia, ale prevrat, a nebola v októbri, ale v novembri.
– „No to je teda poriadny bordel…“
– „No vidíš, pochopil si to!“
Jedno ráno počas bilaterálnych mierových rokovaní sa prezidenti USA a ZSSR rozhodli pretekať v behu. Sovietsky prezident prehral. Rádio Jerevan potom ohlásilo: „V bežeckých pretekoch sa náš milovaný súdruh Brežnev umiestnil na čestnom druhom mieste, zatiaľ čo prezident USA skončil predposledný!“
– Je pravda, že pred mesiacom v Moskve na červenom námestí rozdali 500 osobných áut?
– Je to pravda, ale s menšími opravami. Nebolo to pred mesiacom, ale pred týždňom, nie v Moskve na Červenom námestí, ale v Leningrade na Nevskom prospekte, nebolo to 500 osobných áut, ale 50 bicyklov, a nerozdali ich, ale rozkradli.
V moskovskom múzeu sprievodca vedie zahraničných turistov do sály vynálezcov.
– Na tejto stene vidíte obrazy troch slávnych vynálezcov, – vraví. – Ten sprava je Telefon Telefonovič, ktorý vymyslel telefón. Ten zľava je Radion Radionovič, ktorý vymyslel rádio.
– A kto je ten uprostred? – pýta sa turista.
– Ivan Ivanovič. Ten je spomedzi nich najdôležitejší. Vymyslel Telefona Telefonoviča a Radiona Radionoviča.
V sibírskom pracovnom tábore sa pýta jeden trestanec druhého:
– Prečo si tu?
– Lebo som sa v tridsiatom deviatom zle vyjadril o súdruhovi Popovovi. A ty?
– Lebo som sa v štyridsiatom treťom dobre vyjadril o súdruhovi Popovovi.
Nato sa obidvaja obrátia na tretieho.
– A ty?
– Ja som súdruh Popov.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
