Deti nerozmýšľajú tak komplikovane ako dospelí, neanalyzujú každú drobnosť. Ich myseľ je jednoduchšia – čo sa robí doma, je normálne. Až nato, že niekedy to až také bežné nie je.

1. Keď som bola malá, strašne som sa bála, že ma v noci počas spánku zožerú pavúky. Moji rodičia preto kúpili „pascu na pavúky“, ktorú sme každý večer nainštalovali do mojej izby, a ja som mohla v pokoji spať.

O veľa rokov neskôr sme s mojím manželom prezerali svadobné dary, keď tu zrazu vytiahol otvárač na víno (taký ten s ručičkami, ktoré chodia hore a dole). Okamžite som v ňom spoznala moju „pascu na pavúky“ a až vtedy som zistila, že ma rodičia celé detstvo klamali.

2. Mal som asi dvanásť rokov, keď som zistil, že nie všetky deti trávia celé letné prázdniny prácou na farme. Ja som každý rok dva mesiace sadil a zbieral zeleninu, staral sa o prasiatka, dobytok a hydinu… a absolútne som zbožňoval každú sekundu v takomto prostredí.

3. Ako malý chlapec som mal svoj vlastný kazeťák, na ktorom som si púšťal hudbu a rozprávky. Nikdy som ich však nepočúval dlhšie ako hodinu, lebo som si myslel, že sa hlasy vo vnútri unavia a budú sa na mňa hnevať.

4. Vždy, keď som jedla banán, stŕpli mi ústa. Niečo také, ako keď si napcháte do pusy kyslé cukríky a potom vás ešte hodinu štípu ďasná aj jazyk. Až do osemnástky som si myslela, že je to úplne normálne.

Raz som len tak ležérne prehodila: „Bože, neznášam, keď mi po banánoch stŕpnu celé ústa. Prečo si ľudia myslia, že sú také dobré, keď sa po nich deje toto?!“ Moja mama ma s panikou v očiach oboznámila s tým, ŽE TOTO SA DIAŤ ROZHODNE NEMÁ. Takže áno, som alergická na banány.

5. Moja mama a jej sestra (moja teta) sú jednovaječné dvojičky a vyzerajú na vlas rovnako. Vždy som si myslela, že každé dieťa má dve maminy, ktoré vyzerajú totožne, a jedného ocina. Z tohto omylu ma vyviedli až prvé dni v škôlke.

6. Dva alebo tri roky po tom, čo som sa naučila sama chodiť na záchod, som sa dozvedela, že nie každý človek ciká postojačky. Ale musím povedať, že som na svoj vek mala parádnu mušku.

7. Moja rodina s*rie obrovské h*vná. Nevieme, či je to genetikou, stravou alebo niečím iným. Pomerne často sa preto stávalo, že naše veľdiela nedokázal záchod spláchnuť. Mali sme na to šikovnú pomôcku – „hovienkový nožík“.

Keď záchod neodviedol dobre svoju prácu, proste sme zobrali tento nôž (klasický kuchynský, len so špecifickým využitím) a výkal sme ním rozkrojili. Myslel som si, že povinnú výbavu každej domácnosti tvorí záchodová kefa, zvon a „hovienkový nožík“.

8. Celé detstvo som si myslela, že zmrzlinárske autá sú mýtus a existujú len vo filmoch. Netušila som, že niekde vo svete naozaj majú auto, ktoré príde k tvojmu domu a za otravnej zvučky ti predá zmrzlinu.

9. Vždy, keď sme ako deti cestovali autom niekoľko hodín, rodičia mne a bratovi povedali: „Keď zavriete oči, naše auto bude omnoho rýchlejšie.“ A tak sme ich s bratom zavreli, zaspali, a keď sme ich opäť otvorili, boli sme takmer v cieli. Mysleli sme si, že naši majú nejaké zázračné turbo auto, ale pritom boli len veľmi prefíkaní rodičia.

10. Pred každou rodinnou večerou sme vždy spolu nadvihli jedlom naložený stôl a povedali niečo ako „hrrrrmp“. Myslela som si, že to robia všetci, ale všetci sú očividne len moji príbuzní a blízki rodinní priatelia.

11. Myslela som si, že keď zomrie filmová postava, tak skutočne zomrie aj človek, ktorý ju hrá. Tam, rovno pri natáčaní. Jednoducho som bola v tom, že keď bol človek nespokojný so svojím životom, stal sa hereckým dobrovoľníkom a zomrel pre film. Nech má jeho smrť aspoň nejaké pozitívne následky alebo čo.

12. Moji rodičia vždy Santovi namiesto mlieka a sušienok pripravili sušienky so škótskou whisky. Odôvodnili nám to tak, že z mlieka nadúva a my predsa nechceme, aby bolo Santovi na Vianoce zle, však? V momente, keď som zistila, že Santa nie je skutočný, zrátala som si dve a dve dohromady… Moji rodičia sa chceli na Vianoce proste len opiť.

13. Celá moja rodina pije šťavu z kyslých uhoriek. Odjakživa. Keď sa minú uhorky, tak sa vypije šťava. Myslel som si, že je to úplne bežné, no po tom, čo som to raz spravil na párty, dovtípil som sa, že až také bežné to zase nie je.

14. Mama mi celé detstvo robila čučoriedkovo-cibuľové sendviče. Bola som v tom, že je to celkom normálna kombinácia a veľmi mi chutila. To, že normálna nie je, som zistila až na jednej dievčenskej prespávačke. Predstavte si tie prekvapené pohľady mojich kamarátok, keď som si vypýtala cibuľový chlieb s čučoriedkami.

15. S rodičmi sme hrali takú hru, že vždy, keď povedali slovo ‚čas‘, musel som zastaviť, ľahnúť si na zem a spraviť kotrmelec. Až do dvanástich rokov som si myslel, že je to normálne, no potom sa ma raz kamarát uňho doma opýtal na čas. A ja som zastavil, skotil sa na zem, urobil kotrmelec a treskol si hlavu o sedačku.

16. Môj otec s nami nikdy nejedol pri stole, ani keď sa celá rodina stretla pri večeri. To, že tento jav nie je celkom bežný, som zistila raz u kamarátky doma. Všetci išli jesť a otec, samozrejme, zasadol ku stolu s nimi. Od prekvapenia zo seba nevypotila nič iné, než: „Čože?! Tvoj otec je?! Otcovia predsa nejedia!“

17. Na našom vianočnom stromčeku vždy visela kyslá uhorka. Kto ju našiel prvý, dostal darček navyše. Bol som presvedčený, že každý vešia na stromček zavárané uhorky…

18. Zvyčajne keď vám niekto iný nalieva do pohára, tak povie: „Povedz stop.“ Veď to poznáte. Moji rodičia však vždy zo srandy naozaj povedali len „stop“. Trvalo mi dosť dlhý čas, kým som pochopila, že správna odpoveď na niečo takéto je „dosť“, „to stačí“ alebo „ďakujem“, a nie „stop“.