Každá rodina má vlastné zvyklosti a človek ani nevie, že tie ich sú zvláštne… až dokiaľ nestretne niekoho, kto mu to dá jediným pohybom obočia veľmi jasne najavo. Presne to sa stalo aj v týchto prípadoch. Ľudia na Twitteri prezradili, čo považovali za bežné, až dokiaľ ich polovičky nepresvedčili o opaku. Poďme si teda prečítať, o aké veci išlo.
1. Nevedela som, že všetky stolné hry hrávam zle. Ako malí sme ich s bratom hrávali len u babky a tá zjednodušovala pravidlá tak, aby sme vždy vyhrali. Hrdo som prehlasovala, že som kráľovnou stolných hier a nikdy neprehrám… až dokiaľ som na rodinnej oslave u frajera neokúsila trpkú chuť prehry.
2. Jedna z našich mačiek ani za ten svet nechcela používať mačací záchod a môj priateľ mal z toho neskutočný stres. Nechápala som prečo, veď časom sa to poddá. Až neskôr mi povedal, že keď bol malý, jeho otec sa vždy zbavil domácich miláčikov, ktorí nechceli poslúchať. Povedala som mu: „To nie je zviera. Je to rodina. A v tomto dome sa nevykašleme na rodinu len preto, že sa nespráva podľa našich predstáv.“
3. Až keď sme s partnerom začali bývať spolu, zistila som, že väčšina populácie sa nesprchuje potme.
4. U nás doma sme vždy mávali štvrté jedlo tesne pred spaním. Volali sme to nočný obed a bol to každodenný rituál. Bol som v tom, že je to bežné, no keď som to vybalil na svoju manželku, pozerala na mňa ako teľa na nové vráta. Až vtedy mi docvaklo, že nie je.
5. Môj manžel vôbec nepovažoval za zvláštne prepašovať do kina misku so špagetami a potom ich jesť počas filmu namiesto pukancov či nachos.
6. Moja mama bola sestrička a po tom, čo nás informovala, že nedostatok kyslíka sa prejavuje zmodraním pier, zakorenil sa u nás jeden interný vtip. „Dusím sa,“ povedali sme vždy, keď nám kúpila modrú lízanku, ktorá nám zafarbila jazyk aj pery. O dvadsať rokov neskôr som bola na návšteve u priateľovej sestry a jej decká mali modrú lízanku. „Aha, dusia sa ti deti,“ skonštatovala som a začala som sa smiať. Na jej pohľad nikdy nezabudnem.
7. Môj otec bol vojak a ja som prakticky vyrástla na vojenskej základni. Môj muž je značne nesvoj z toho, že dokážem rozoznať lietadlá len na základe vzduchu. „A to nevie každý?“ spýtala som sa ho šokovane, keď na to prvý raz upozornil. Nie. Vraj nie.
8. U nás doma sme na narodeniny dostávali po zadku – jeden pľask za každý rok života. Len aby som uviedla veci na správnu mieru, to bol jediný raz, kedy nám naši dávali po zadku. Považovali sme to za vtipnú tradíciu, no keď som to spomenula pred manželom, skoro ho vykotilo zo stoličky.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
