O Štokholmskom syndróme si už určite počul. Ide o mimoriadne zaujímavý fenomén, ktorý sa ale mnohým môže zdať úplne nepochopiteľný. V skratke sa dá povedať, že týmto syndrómom trpia hlavne ľudia, ktorí boli dlhší čas unesení či držaní ako rukojemníci.

Postupne voči svojim únoscom začali prechovávať pozitívne emócie, sympatizovali s nimi a vytvorili si k nim psychologické puto. A to platí aj v prípadoch, ak sa k nim únoscovia správali násilne a fyzicky či psychicky ich týrali. Za akých podmienok k Štokholmskému syndrómu dochádza a kedy bol prvýkrát popísaný? To ti prezradíme práve v tomto článku.

Náklonnosť k zločincom

Štokholmský syndróm ako taký nikdy nebol vedený ako samostatná psychická choroba. Neexistuje k nemu teda žiadna oficiálna liečba. Jeho prejavy ale často sprevádzajú ďalšie známe psychické ochorenia ako depresia, úzkostná porucha či posttraumatická stresová porucha.

Podľa odborníkov k Štokholmskému syndrómu dochádza veľmi zriedka, odhadom tak v piatich percentách prípadov. Prvýkrát bol popísaný v roku 1973. Práve vtedy sa vo švédskom meste Štokholm odohrala banková lúpež. Do Kreditbanky vstúpili Jan-Erik Olsson a Clark Olofsson a pokúsili sa ju vylúpiť.

Plán sa však nepodaril a banku rýchlo obkľúčili policajné autá. Zlodeji sa ale nemienili vzdať a ako rukojemníkov si vzali štyroch zamestnancov. Tých držali v zajatí celých šesť dní. Keď ich konečne zatkla polícia, dostavil sa šok: žiadny zo zachránených rukojemníkov nebol ochotný proti zlodejom svedčiť.

Dokonca sami prispeli vlastnými peniazmi na ich obhajobu. Kristin Enmark, ktorá bola jednou z obetí, sa s oboma zločincami zblížila natoľko, že sa s nimi začala pravidelne stretávať a navštívila aj ich rodiny.