V lete 1945 boli japonské vojnové snahy beznádejné. Fašistické mocnosti v Európe kapitulovali a celý slobodný svet sa sústredil na porážku Japonska. To, že vojnu nie je možné vyhrať, si plne uvedomovalo aj najvyššie japonské velenie, ktoré malo už len jediný cieľ – spôsobiť nepriateľom čo najviac strát.
Po vytrvalom bombardovaní a námornej blokáde zo strany USA, strate území a celkovom vyčerpaní sa, našťastie, cisár Hirohito rozhodol vojnu ukončiť a zabrániť ďalšiemu zbytočnému krviprelievaniu. Dňa 2. septembra 1945 Japonsko bezpodmienečne kapitulovalo, čím sa definitívne skončila druhá svetová vojna.
Tento proces nebol vôbec jednoduchý a ukončenie bojov v Pacifiku sprevádzali rôzne nezvyčajné aj málo známe udalosti:
Japonci prvýkrát počuli hlas cisára
Dňa 15. augusta 1945 japonský rozhlas vysielal vyhlásenie, v ktorom sám Hirohito ľuďom oznámil, že „vojna sa nevyvinula tak celkom v prospech Japonska.“ Bolo to prvýkrát, čo cisár prehovoril k všednému ľudu, a väčšina Japoncov mu rozumela len s problémami – Hirohito totiž hovoril veľmi zastaraným a formálnym jazykom.
Zverejneniu prejavu sa snažilo zabrániť niekoľko stoviek radikálnych dôstojníkov, ktorí sa s kapituláciou nechceli zmieriť. Ich snahy vyšli navnivoč a nahrávka bola odvysielaná podľa plánu.
Cisár ponúkol zmenu štátneho náboženstva
Samotný akt podpisu kapitulácie prebiehal na palube americkej bojovej lode USS Missouri, ktorá zakotvila v Tokijskom zálive. Dokument podpísali japonskí delegáti a zástupcovia deviatich spojeneckých mocností. Zaujímavosťou je, že Hirohito pri rokovaniach s generálom MacArthurom ponúkol zaviesť kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Tento návrh, ktorý pôsobí ako relikt z čias stredovekých náboženských vojen, bol, samozrejme, Američanmi odmietnutý.
Kanadský babrák
Ako bolo spomínané, dokument o kapitulácii podpísali zástupcovia deviatich spojeneckých štátov – USA, Veľkej Británie, Číny, ZSSR, Francúzska, Austrálie, Holandska, Nového Zélandu a Kanady. V prípade posledného menovaného to nešlo tak ľahko. Kanadský plukovník Lawrence Vincent Moore Cosgrave, poverený touto historickou úlohou, to tak trocha poplietol.
Nechtiac sa podpísal do riadku vyhradeného pre Francúzov, kvôli čomu vznikol mierny chaos, a všetky ďalšie podpisy sa museli posunúť. Cosgrave sa aspoň mohol vyhovoriť na to, že jedno oko stratil v prvej svetovej vojne.
Čo s toľkými zajatcami?
Na rozdiel od Nemecka, ktoré v čase kapitulácie neovládalo už takmer žiadne územia, to s Japoncami (aspoň na mape) až tak zle nevyzeralo. Popri domovských ostrovoch boli pod japonskou správou v auguste 1945 mnohé oblasti v juhovýchodnej Ázii aj v Číne a menšie ostrovy v Tichomorí. Posádky okupovaných oblastí v Ázii predstavovali po zložení zbraní veľkú logistickú výzvu. Spojenci získali vyše 7 miliónov zajatcov, ktorých museli živiť a postupne prepraviť domov do Japonska.
Pád Mandžuska
Často sa zabúda na dôležitú okolnosť, ktorá prispela k porážke Japonska. Dva dni po páde atómovej bomby na Hirošimu a necelý mesiac pred kapituláciou vstúpil do bojov proti Japonsku Sovietsky zväz. Za ani nie dva týždne Červená armáda vytlačila japonské vojská z bábkového štátu Mandžusko a zo severnej Kórey. Zle vyzbrojení Japonci sa napriek húževnatému odporu stali príliš ľahkým sústom pre vynikajúce sovietske tanky a skúsených vojakov.
Japonská socialistická republika?
Po každej vojne prichádza na rad delenie koristi. Keďže Sovietsky zväz „prišiel na párty“ príliš neskoro, mal na povojnové usporiadanie Ázie len malý vplyv. Napriek tomu mali Sovieti záujem o okupačnú zónu v Japonsku, ktorá mohla prípadne viesť k vzniku komunistického štátu – podobne ako v Nemecku.
O väčšine vecí rozhodovali Američania, ktorí mali hlavný podiel na porážke Japonska, a o sovietskom návrhu nechceli ani počuť. Stalin si ako korisť odniesol aspoň juh ostrova Sachalin a Kurilské ostrovy. Už počas vojny bolo dohodnuté rozdelenie Kórejského polostrova a iróniou je, že komunistická Severná Kórea prežila Sovietsky zväz aj väčšinu jeho satelitov a spojencov.
Konfiškácia mečov
S príchodom okupačných vojsk na Japonské ostrovy nastal čas prísneho odzbrojovania. Japonskí vojaci museli odovzdať všetky svoje zbrane – vrátane mečov, ktoré Japonci v tom čase stále vo veľkom používali. Asi 5000 mečov bolo skladovaných len na jednej americkej základni Akbane v Tokiu.
Mnohé katany sa dedili z generácie na generáciu a počas tohto procesu sa zatúlali nevedno kam. Niektoré zbrane mali výnimočnú umeleckú hodnotu a krajina stratila podstatnú časť svojho kultúrneho dedičstva.
Tridsaťročná vojna jedného vojaka
Japonský dôstojník Hiroo Onoda sa o kapitulácii Japonska dozvedel počas nasadenia na Filipínach. Jeho reakcia bola zarážajúca – jednoducho odmietol uveriť. Myslel si, že ide o americkú propagandu, a spolu so svojím družstvom sa naďalej ukrýval v lesoch a dostával sa do prestreliek s miestnou políciou.
Na rozdiel od druhov, ktorí ho postupne opustili, ho nedokázali presvedčiť ani letáky, ktoré boli v oblasti umiestňované. Onoda sa vzdal až v roku 1974, keď sa na miesto dopravil jeho bývalý veliteľ. Po návrate do Japonska sa Onoda stal celebritou a vydal životopis Moja tridsaťročná vojna.
Čo ak by kapitulácia neprišla?
V prípade, že by Japonsko nekapitulovalo, plánovali spojenci inváziu na Japonské ostrovy. Operácia Downfall mala prebehnúť v rokoch 1945 a 1946 a rátala s tým, že vylodeniu spojeneckých vojsk bude predchádzať využitie jadrových zbraní. Tých mali Američania prichystaných 15. Japonci by v obrane nasadili doslova každého obyvateľa a so zbraňou v rukách mali padnúť aj malé deti.
Briti a Američania predpokladali, že fanatický odpor Japoncov bude viesť k smrti pol milióna až milióna spojencov. Američania pre operáciu prichystali státisíce medailí Purpurové srdce, určené vojakom, ktorí utŕžili zranenia v boji alebo padli. Americké ozbrojené sily dodnes ťažia z týchto zásob, pretože za posledných 75 rokov utrpeli vo všetkých vojnách dokopy menej strát, ako odhadovali pre inváziu do Japonska.
Správne rozhodnutie japonských politikov v lete 1945 pomohlo predísť tomuto masakru a zastavilo konflikt, ktorý už beztak pohltil príliš veľa životov. Ťažko odhadnúť presný počet obetí vojny v Tichomorí. Ak zarátame aj obdobie vojny s Čínou od roku 1937, tak sa dostaneme k ozaj hrozivým číslam: 2,5 milióna mŕtvych japonských vojakov a milión mŕtvych civilistov, 4 milióny padlých vojakov a 26 miliónov zabitých civilistov na strane spojencov.