Upíri sa už stali neoddeliteľnou súčasťou modernej popkultúry. Vznikajú o nich filmy, romány, komiksy či videohry. Bledé príšery, ktoré sajú ľuďom krv, sú skrátka prvotriednymi hororovými potvorami. Kam ale vlastne siaha ich vznik?
Niekto by si možno mohol myslieť, že celé šialenstvo odštartoval spisovateľ Bram Stoker so svojím slávnym hororovým románom Dracula. Chyba! Príbehy o tajomných bytostiach, ktoré zabíjajú ľudí a pijú ich krv, sú oveľa, oveľa staršie. V tomto článku sa na históriu upírov pozrieme bližšie.
Verili v nich všade na svete
Viera v upírov bola medzi ľuďmi hlboko zakorenená a nájdeme ju prakticky vo všetkých kultúrach sveta. Siaha pritom hlboko do minulosti, do 1. či 2. storočia pred naším letopočtom. Príbehy o upíroch poznali antickí Gréci, starí Rimania aj mnohé domorodé národy Ameriky.
Je dôležité si ale uvedomiť, že slovo upír vtedy ešte neexistovalo. Podľa dostupných informácií sa toto slovo a jeho varianty (napríklad vampír či vampyr) prvýkrát objavilo až v 18. storočí. Dovtedy boli tieto bytosti označované ako prízraky, démoni či čarodejnice.
Rôzne krajiny a kultúry mali o upíroch odlišné predstavy. Na územiach Európy išlo často o démonické bytosti, prípadne o obete samovraždy či iného násilného činu, ktoré po smrti nenašli pokoj. Vstávali teda z hrobu, zabíjali a pili ľudskú krv. Zaujímavosťou je, že charakteristické špicaté zuby, ktoré si dnes s upírmi neoddeliteľne spájame, sa v európskych popisoch upírov nevyskytovali.
Popis upírov a ich vzhľad
Nemáme k dispozícii žiadny jednotný popis, ako upíri vlastne vyzerali. Ich podoba sa mení v závislosti od rôznych krajín na svete. Vo všeobecnosti sa tradovalo, že upíri mali červenkastú či purpurovú pokožku a disponovali veľkou silou a pevným zdravím. Ich telá sa po smrti nemali rozkladať.
Často jazdili na čiernom koni a ústa mali neustále špinavé od čerstvej krvi. V niektorých príbehoch sa uvádza, že upíri mali zvieraciu srsť a že sa dokážu na viaceré zvieratá aj premeniť. Patrili sem napríklad mačky (ktoré boli spájané aj s čarodejníctvom), vlky či kozy.
Zaujímavé je, že pokiaľ išlo o upírku, väčšinou ju popisovali ako mimoriadne krásnu, charizmatickú a bledú ženu, ktorá láka svoje obete a ktorej nie je jednoduché odolať. Niekedy boli zobrazovaní skôr v podobe duchov a prízrakov s priehľadným telom. Upíri nemuseli svoje obete vždy zabiť. Tradovalo sa tiež, že po ich pohryznutí sa dovtedy zdravý človek mohol tiež začať meniť na upíra.
Ako zabrániť upírovi vstať z hrobu?
Zdá sa ale, že upírom sa mohol stať prakticky každý, kto zomrel (väčšinou však išlo o tých, ktorí zomreli násilne či pri nehodách). Preto sa ľudia v minulosti zvykli „poistiť“, aby dotyčný nevstal z hrobu a nezmenil sa na upíra. Mŕtvi sa tak napríklad pochovávali dolu hlavu, prípadne sa im hruď prebodla dubovým kolíkom. Do hrobu sa tiež zvykli dávať sväté artefakty (napríklad krucifix) a keramické predmety s nápismi o sile Ježiša Krista.
Medzi ďalšie rozšírené praktiky patrilo naplniť mŕtvemu ústa pieskom, prerezať šľachy na kolenách či vysadiť mak v okolí jeho hrobu. Pomerne zvláštnym spôsobom sa zdá byť „prevencia“, ktorú volili v starovekej Číne. Vtedajší ľudia totiž verili, že upíri sú chorobne posadnutí počítaním vecí. V blízkosti hrobu teda umiestnili vrecúško ryže, pričom ho upír nemohol opustiť, kým nespočíta každé zrnko.
Ako sa ich zbaviť?
Poverčiví ľudia mali v minulosti aj viacero overených postupov, ako sa pred krvilačnými upírmi chrániť. Mnohé z nich prežili dodnes a neodmysliteľne sa spájajú s upírmi všade na svete. V prvom rade to bol cesnak, ktorý mal byť mimoriadne účinnou zbraňou. Okrem toho mali podobné účinky napríklad aj hloh či semienka horčice. Pravdaže, nesmieme zabudnúť na najrôznejšie sväté predmety: krucifix, svätenú vodu, posvätené hostie či ruženec.
Tým najhorším, čo mohlo upíra stretnúť, však bol slnečný svit. Pokiaľ mu bol vystavený, často sa rozpadol na prach, prípadne utŕžil výrazné zranenia. Aj preto sa tradovalo, že upíri vychádzajú hlavne v noci. Treba ale dodať, že v mnohých príbehoch dokázali upíri odolávať aj slnečnému žiareniu.
Ďalšou overenou zbraňou bol dubový kolík, ktorý bolo treba vraziť upírovi do hrude. Telo údajného upíra sa navyše často rozrezalo na kusy a spálilo, aby sa definitívne zabránilo tomu, že vstane z hrobu.
Historické prípady
Ako sme zmienili už vyššie, viera v upírov bola rozšírená už od antiky cez stredovek až po 18. storočie. V miestach východnej Európy navyše vtedy dochádzalo k honom na údajných upírov. Štartom tejto hystérie boli údajné útoky upírov vo východnom Prusku v roku 1721. Samozvaní lovci dokonca identifikovali dvoch srbských mužov menom Petar Blagojevič a Miloš Čečar ako upírov.
Obaja muži tragicky zomreli, ale údajne ich videli, ako vstali z hrobu a páchali krvavé zločiny. Veľmi populárna bola aj legenda o istom Savovi Savanovićovi, starom mlynárovi, ktorý vraždil ľudí a pil ich krv. Okrem toho sa upírske legendy viazali aj na iné známe postavy histórie.
Spomenúť môžeme neslávne známu uhorskú grófku Alžbetu Bátoriovú (samostatný článok tu) či valašské knieža Vlada III. Ţepeşa (samostatný článok tu), ktorý sa stal inšpiráciou pre románového grófa Draculu. Pozornosť vzbudil aj nález zachovanej kostry neznámeho muža zo 14. storočia, takzvaného Muža z Bockstenu (samostatný článok tu). Muž mal hruď prebodnutú dubovým kolíkom.
Čo na to veda?
Je ale možné, že upíri naozaj existujú? Väčšina ľudí sa po prečítaní tejto otázky zrejme uškrnie a povie, že rozhodne nie. Napokon, aj vedecká obec existenciu podobných tvorov jednoznačne vylučuje a poukazuje na to, že ich stvorila extrémna ľudská poverčivosť, hystéria spojená s náboženským fanatizmom a prostá fantázia.
Mnohí navyše poukázali na to, že pokiaľ by sme hypoteticky pripustili, že upíri existovali a naozaj dokázali ľudí zmeniť na ďalších upírov, tak z pohľadu prostej matematiky to nedáva žiadny zmysel. V takom prípade by totiž už dávno boli upírmi všetci ľudia na svete. Napriek tomu by sme ešte medzi nami iste našli ľudí, ktorí na upírov veria. Tých je však málo a väčšinou ide o podivných excentrikov, psychicky chorých ľudí či obyčajných šarlatánov.
Odraz v kultúre
S upírmi sa však stretávame (a iste sa ešte budeme stretávať) v rôznych odvetviach umenia. Tú pravú mániu zrejme začal Bram Stoker so svojím slávnym románom Dracula z roku 1897. Nebol síce prvý, kto napísal upírsky príbeh, ale práve jeho kniha sa stala veľkým hitom a dodnes je čítaná ďalšími a ďalšími generáciami.
Vzniklo tiež nespočetné množstvo filmov s touto tematikou a na ich vymenovanie by sme potrebovali niekoľko ďalších článkov. Za všetky ale môžeme spomenúť napríklad klasiku Nosferatu: Symfónia hrôzy z roku 1922, mnoho priamych adaptácií Stokerovho Draculu, Interview s upírom, Prežijú len milenci či milovanú aj zatracovanú ságu Twilight. Z videohier sa veľkému ohlasu dostalo Castlevanii (neskôr sfilmovanej do podoby animovaného seriálu) či sérii Legacy of Kain.