Čarodejnícke procesy patria k temným kapitolám histórie. Išlo o cirkevný a svetský boj proti čarodejníctvu, ku ktorému dochádzalo hlavne na území Európy a Ameriky od 15. do 18. storočia. Rôzne pogromy a prenasledovania sa ale odohrávali aj skôr. Vrchol však dosiahli práve v stredoveku a ranom novoveku. Inkvizícia za toto obdobie prenasledovala a popravila státisíce nevinných ľudí, najmä žien.
Podobné procesy sa nevyhýbali ani územiu Slovenska či Česka, hoci je pravdou, že tu nedosiahli takej intenzity a brutality. Existujú však aj prípady, ktoré sa svojou krutosťou nezmazateľne zapísali do histórie. Jedným z nich sú aj čarodejnícke procesy, ktoré sa odohrali v Česku, konkrétne vo Velkých Losinách na Šumpersku.
Práve o nich si povieme niečo viac v tomto článku.
Ukradnutá hostia
Celý prípad sa začal písať v máji roku 1678 a na jeho začiatku bola žobráčka Marina Schuchová. Tá počas veľkonočnej omše neprehltla podanú hostiu, ale vypľula ju a skryla do šatky. Schuchovú však zbadal miništrant, ktorý to okamžite oznámil kňazovi E. L. Schmidtovi. Žobráčka tvrdila, že hostiu chcela odniesť istej pôrodnej babe, aby sa jej krava vyliečila a dojila viac mlieka.
Verila, že práve posvätená hostia krave pomôže. Pre Schmidta išlo o jasný prejav nekalých čarodejníckych praktík a nahlásil to vrchnosti, menovite grófke Angele Sybille Galle. Tá bola mimoriadne horlivou katolíčkou, z čoho pramenila aj jej silná poverčivosť. Bez akejkoľvek pochybnosti verila v čarodejnice, démonov či urieknutia.
Práve na jej zavolanie sa do Losin dostavil Jindřich František Boblig z Edelstadtu. O mnohých aspektoch jeho života veľa nevieme. Je jasné len toľko, že študoval právo (nedosiahol však doktorát), istú dobu pôsobil ako právnik a po príchode do Losin tvrdil, že má ako laický inkvizítor 40-ročnú prax.
Hneď po príchode zostavil inkvizičný tribunál. Jeho členmi bolo viacero mestských úradníkov. Tí vykazovali voči Bobligovi absolútnu poslušnosť, pretože vedeli, že majetok popravených pripadne práve inkvizítorom (resp. si ho budú môcť veľmi výhodne odkúpiť).
Vynútené priznania
Boblig sa stal neslávne známym hlavne pre svoje kruté spôsoby vypočúvania a nadmerné využívanie tortúry (mučenia). Z obvinenej žobráčky týmto spôsobom dokázal vytiahnuť mená ďalších nevinných žien. Tým následne počas mučenia vkladal do úst mená bohatých mešťanov. Medzi rokmi 1679-1685 tak došlo k obvineniu a odsúdeniu celkovo 38 ľudí, ktorých následne upálili na hranici.
Procesy naberali na intenzite a obvinení stále pribúdalo. Zatknutých bolo mnoho bohatých a vážených obyvateľov mesta, napríklad Kašpar Sattler a jeho manželka aj dcéra. Všetci skončili na hranici. Obvinení sa počas mučenia priznávali k úplne absurdným skutkom.
Tvrdili, že navštevovali čarodejnícke sabaty na vrchu nazývanom Petrovy kameny, kde dochádzalo k sexuálnym orgiám, incestu, zoofílii, pekelným hostinám so Satanom a jeho démonmi či k znesväcovaniu hostií. Všetky tieto „priznania“ boli v skutočnosti výmyslom samotných inkvizítorov, hlavne Bobliga samotného.
Snaha o odpor
Stupňujúca sa intenzita a brutalita procesov si vyslúžila viacero protestov. Tým najhlasnejším, kto proti Bobligovi protestoval, bol obľúbený a vzdelaný dekan Kryštof Alois Lautner. Poukazoval na kruté zaobchádzanie s obvinenými a tvrdil, že zatknutia sú založené na obyčajných poverách.
Vyhlasoval tiež, že podobné barbarské spôsoby sú v absolútnom protiklade s učením Ježiša Krista. Lautner sa stal pre Bobliga hrozbou, ale neodvažoval sa ho zatknúť len tak. Dekan sa tešil veľkej obľube a tento krok by mohol vyburcovať ďalšie protesty.
Boblig sa preto snažil Lautnerovo meno podsúvať obvineným z kacírstva, aby tak mohol obhájiť jeho uväznenie. To sa mu napokon podarilo a inkvizítor pomocou ľsti napokon dekana zatkol. Zradili ho jeho priatelia, v prvom rade to bol biskup z Olomouca, ktorý dal na jeho zatknutie povolenie, a Lautnerov dávny priateľ, kňaz Vojtěch Winkler. Ten ho pozval na hostinu mimo Šumperk, kde ho zajali Bobligom vyslaní vojaci.
Lautner na hranici
Lautner sa odmietal priznať k akémukoľvek zločinu. Keďže išlo o váženého kňaza, Boblig sa nemohol hneď uchýliť k mučeniu a priznanie z neho takpovediac „vydolovať“. Lautner bol väznený štyri roky a kategoricky odmietal vinu.
Preto biskup v roku 1684 dal povolenie na použitie útrpného práva. Lautnerovi pri ňom rozdrvili palce na rukách, dolné končatiny a napokon ho natiahli na škripec. Aj napriek všetkému hroznému týraniu sa ale Lautner k ničomu nepriznal.
Podľa zákona tak mal byť prepustený ako nevinný (keďže prežil tri stupne tortúry a nepriznal sa), lenže Boblig vyhlásil, že „sám diabol mu pomáha mučenie znášať“. Nasledovalo teda ďalšie surové týranie každý deň viac ako dva týždne, a práve to napokon Lautnera zlomilo. Priznal sa ku všetkým nezmyselným obvineniam, ktoré mu boli kladené za vinu.
18. septembra 1685 ho upálili. Dekan ešte predtým požiadal kata, aby mu na hruď priviazal vrecúško so strelným prachom. Jeho smrť tak mala byť menej bolestivá a rýchlejšia. Výbuch však Lautnera nezabil, ale ťažko zranil, takže zomieral v strašných bolestiach.
Viac ako sto obetí
Po Lautnerovej smrti pokračovali procesy ešte celých desať rokov. Vrchnosť však začala byť Bobligovým vyčíňaním znepokojená. Mesto hospodársky chradlo, jeho obyvatelia vyjadrovali stále hlasnejšiu nespokojnosť.
V roku 1696 bol teda tribunál vo Velkých Losinách rozpustený. Celkovo si vyžiadal viac ako sto upálených. Boblig vo veku 81 rokov odišiel na dôchodok a dožil v bohatstve a blahobyte. Dokonca sa ešte aj oženil. Zomrel zrejme v roku 1698.
Jeho osobnosť historikov dlhé roky zaujímala. Viacerí sa snažili prísť na to, čo bolo jeho motiváciou pre také neľudské mučenie a popravy nevinných. Niektorí bádatelia tvrdili, že Boblig bol hnaný svojou túžbou po ľahkom zbohatnutí. Iní historici to ale spochybnili. Je síce pravdou, že časť majetku odsúdených si inkvizítori mohli za smiešne nízku cenu odkúpiť, ale podľa všetkého to nebola Bobligova hlavná motivácia.
Odborníci tvrdia, že išlo o prvotriedneho náboženského fanatika, ktorý bol posadnutý prenasledovaním čarodejníc, a ak by to záležalo len na ňom, upálených by bolo oveľa viac. Niektorí psychiatri uňho diagnostikovali sexuálne-sadistickú poruchu, ale podobné spätné diagnostikovanie historických osobností je mimoriadne sporné a nemožno ho brať ako úplne hodnoverné.
Kniha a film
Procesy vo Velkých Losinách sa stali námetom pre úspešný historický román Kladivo na čarodějnice od Václava Kaplického. Podľa neho bol tiež natočený rovnomenný film od Otakara Vávru, ktorý sa dnes právom teší kultovému statusu. Kryštofa Aloisa Lautnera si v ňom zahral Elo Romančík, Bobliga zase stvárnil démonický Vladimír Šmeral.
Otakar Vávra film poňal aj ako alegóriu na politické procesy v stalinistickom Sovietskom zväze, za čo sa neskôr musel zodpovedať komunistickým orgánom. Film bol nimi napokon aj stiahnutý z distribúcie a opätovnej pozornosti sa mu dostalo až po roku 1989. Zdarma a legálne si ho môžeš pozrieť napríklad tu.
Snímka je naozaj výborná, hoci historicky nie je vo všetkom úplne presná. Bobliga zobrazuje skôr ako cynika, ktorého motiváciou je túžba po bohatstve a moci (a nie náboženský fanatizmus). Uvádza sa v nej tiež, že sa Boblig odvolával na neslávne známy spis Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice), ktorý napísal dominikán a inkvizítor Heinrich Kramer. V skutočnosti Boblig toto dielo zrejme ani nečítal.
