Pri pohľade na historické budovy si môžeme všimnúť, že mnohé majú niekoľko okien zamurovaných. Môže to súvisieť s rekonštrukciami, ktoré budova za storočia podstúpila, alebo aj so zmenou účelu jej používania. V niektorých štátoch západnej Európy je však najčastejšou príčinou niečo úplne iné – snaha vyhnúť sa dani.
Prakticky odkedy vznikli prvé štáty, sa vedúce vrstvy spoločnosti zaoberali otázkou, ako z ľudí vytiahnuť peniaze na chod verejných inštitúcií. V 17. storočí počas vlády kráľa Viliama III. prišli Angličania s nápadom v podobe dane z okien.
Čím viac okien mal človek na svojom dome, tým viac platil. Aká bola prirodzená reakcia obyvateľstva? Ľudia okná odstraňovali a otvory po nich zakrývali tehlami. Robili tak chudobní aj bohatí. Daň z okien sa z Anglicka postupne rozšírila aj do Škótska, Írska a ďalších území patriacich pod anglickú korunu.
Spravodlivá daň?
Toto opatrenie z roku 1696 bolo vnímané ako spôsob, ako vyberať peniaze úmerné veľkosti majetku. Vychádzalo sa z logicky znejúceho predpokladu, že chudobní ľudia majú menšie domy s málo oknami a bohatí si zasa môžu dovoliť väčšie nehnuteľnosti s viacerými oknami.
Počítať okná bolo zároveň omnoho jednoduchšie ako vymeriavať presnú rozlohu domov a pozemkov či skúmať príjmy obyvateľov, a preto sa daň z okien javila ako skvelé riešenie.
Systém počítal s dvomi daňami – základom sa stali dva šilingy ročne, ktoré sa platili za každý jeden dom. Za domy, ktoré mali 10-20 okien, sa platili ďalšie štyri šilingy. Tí, ktorých domovy mali viac ako 20 okien, platili popri základe dvoch šilingov ďalších osem šilingov.
V priebehu rokov, samozrejme, prešla daň mnohými zmenami. Menili sa parametre jej výpočtu a aj jej výška. Neskôr sa daň dotýkala aj obchodov a iných priestorov, nielen obytných domov. Krátko po vytvorení únie Anglicka a Škótska vznikla štvrtá daňová kategória – majiteľ nehnuteľnosti s viac ako 30 oknami odvádzal daň v celkovej výške 20 šilingov.
Možno to nebolo najlepšie riešenie…
Napriek tomu, že počet obyvateľov na začiatku 19. storočia prudko rástol, výroba skla stagnovala, čo vôbec nebolo prínosné pre toto dôležité odvetvie priemyslu. Nové domy sa stavali s minimom okien, čo sa mohlo negatívne podpísať aj na zdraví ľudí. Tiež platilo, že počet okien vôbec nemusel byť spoľahlivým ukazovateľom bohatstva – veď aj starý, polorozpadnutý dom môže mať mnoho okien!
Zamurované okná sa dokonca stali istým „módnym trendom“ a stavby sa budovali s falošnými oknami, ktoré mali čisto dekoračný charakter. Daň z okien sa stala fraškou.
V rokoch 1850 a 1851 čelila daň kritickej kampani a 24. júla 1851 bola definitívne zrušená. Jej dedičstvo v podobe čudesne vyzerajúcich zamurovaných okien však na starých budovách pretrváva. Nielen v Británii.
Daň z okien v iných krajinách
Podobný systém daní bol zavedený aj vo Francúzsku v roku 1798 a udržal sa až do roku 1926. Francúzskym špecifikom bolo to, že daň sa neodvádzala len od počtu okien, ale aj od ich veľkosti a daň sa okrem okien týkala aj dverí. Rovnako ako obyvatelia Britských ostrovov, aj Francúzi robili všetko pre to, aby platili čo najmenej.
Ľudia svoje príbytky stavali s komicky malými oknami a dverami a mnohí z nich sa museli dnu doslova plaziť. Úrady si uvedomovali, že tadiaľto cesta nevedie, a postupne pribúdalo stále viac a viac výnimiek, ktoré by obyvateľom uľahčili život.
Počas napoleonských vojen Francúzi zaviedli daň z okien aj na území Holandska. Nové opatrenie vstúpilo do platnosti v roku 1810 a takmer okamžite bolo možné pozorovať horúčkovité odstraňovanie okien. Svedkovia doby vo svojich zápiskoch uvádzajú, že v Holandsku výber tejto dane nikdy poriadne nefungoval a sprevádzal ho riadny chaos.
