Žiadosť o ruku môže byť jedným z najkrajších dní v živote muža aj ženy, no len v prípade, že obaja s týmto krokom súhlasia. To sa však v týchto príbehoch z Redditu nestalo. Muži kľakli na kolienko, vytasili prsteň… a ich nežné polovičky ich s ním poslali kadeľahšie.

Čo sa deje potom? Môže nejaký vzťah vôbec prežiť takýto druh poníženia, alebo je odsúdený na zánik? Rovnakú otázku sme si položili nielen my, ale predpokladáme, že aj vy, a veríme, že tieto príbehy vám pomôžu nájsť odpoveď.

1. Moja mama povedala nie môjmu otcovi. Nie preto, že by ho neľúbila, len si v tej chvíli nebola istá, či je to niečo, čo chce ona, alebo skrátka len to, čo sa od nej spoločensky očakáva. Aj tak spolu zostali, mali deti (očividne)… a potom môjmu otcovi diagnostikovali smrteľnú chorobu.

Pár rokov dozadu mama nazbierala odvahu a požiadala ho o ruku ona. Odmietol ju. Ale len zo srandy, aby si boli kvit, a o pár dní neskôr jej žiadosť o ruku prijal. Mali krásny vzťah a môžem úprimne povedať, že otec zomrel ako šťastný muž.

2. Bavili sme sa o tom, často, a ona vyzerala, že sa jej ten nápad páči. Tak som sa pochlapil a pred všetkými kamarátmi ju požiadal o ruku. Bol to strašný trapas – začala panikáriť, pozviechala ma zo zeme a odtiahla preč. Nikto nechápal, čo sa deje.

Všetci vedeli, že sa to stane, aj ona vedela, že sa to stane, a veľmi sa na to tešila. Vysvetlila mi, že ma nechcela odmietnuť, len sa v tej chvíli strašne zľakla a nevedela, čo robiť. Napokon moju žiadosť prijala a čoskoro oslávime deviate výročie.

3. Môj otec požiadal o ruku ženu, ktorá mu povedala nie. V tom čase bol násilný alkoholik a ona mu vysvetlila, že dokiaľ nevytriezvie, tak si ho nevezme. Trvalo to nejaký čas, ale napokon sa mu alkoholu podarilo vzdať. A niekde medzi bojom s prázdnymi fľašami stretol moju mamu.

Keby mu tá žena nepovedala nie, nikdy by nevytriezvel, nespoznal by mamu, nemali by mňa. Takže, hoci to bol jeden z najhorších momentov jeho života, padol na úrodnú pôdu. Otec sa s tou ženou ešte stále sem-tam vída. Šťastne sa vydala a mala dieťa, ktoré zomrelo na chorobu.

4. Požiadal som ju prvýkrát, odpoveď bola „neviem„. Požiadal som ju druhýkrát, vtedy bola odpoveď „možno“. Mal som ju rád, tak som bol trpezlivý… a potom som zistil, že sporadicky chrápe so všetkými mojimi kamošmi. Poslať ju kadeľahšie bolo to najlepšie, čo som pre seba mohol urobiť.

5. Po počiatočnom odmietnutí sme spolu žili ďalších šesť rokov, potom zmenila názor. Boli sme zasnúbení asi rok a v deväťdesiatom prvom sme sa vzali. Stále sme svoji, máme tri krásne deti a neviem si po svojom boku predstaviť lepšiu manželku.

6. Mala rakovinu. Chcel som, aby si ma vzala, pretože moja firma ponúkala plné krytie všetkých zdravotných úkonov ako pre zamestnancov, tak aj pre ich rodiny. Neprijala to. Napokon sme sa odcudzili, teraz už vyše pätnásť rokov nie sme v kontakte. Neviem, čo sa s ňou stalo, ale vždy je tu istá šanca, že už nie je medzi nami.

7. Spýtal som sa jej hneď po maturite, nebola na to pripravená. Ostali sme spolu, išli na tú istú vysokú, strávili prvý rok na oddelených intrákoch a potom sme si spolu prenajali byt. O niekoľko rokov neskôr sme sa vzali a teraz ťaháme na 20 rokov v manželstve.

8. Dostala list z imigračného, že jej chýbajú nejaké dokumenty. Ani jeden z nás nehovoril dobre po nemecky, takže sme sa z toho listu nevedeli vysomáriť, a slečna, čo nám s tým pomáhala, ho preložila úplne zle. Z jej slov vyplynulo, že ju chcú deportovať. Nakoniec sme skončili na radnici a mne v tom strese napadlo, že keď si ju vezmem, tak ju predsa nemôžu deportovať.

„Počkajte, počkajte! Keď sa vezmeme, tak ju nemôžete poslať preč, však? Tak to funguje?!“ kričal som, a ani neviem, čo mi odpovedali, už som sa otočil na ňu a pokračoval: „Musíme sa zobrať! Chcem si ťa zobrať! Vezmeš si ma?“ Začala sa smiať. Ja som sa začal smiať. So smiechom sme odišli z radnice a ona mi povedala: „Ďakujem za ochotu, ale ešte chvíľu počkajme.“ 

Nakoniec si povybavovala potrebné papiere a žiadna deportácia sa nekonala. Nikdy sme sa nevzali, ale stále sme spolu, žijeme pod jednou strechou a presne takto nám to vyhovuje. Musím priznať, že spätne sa na tej chvíli dobre bavíme, ale vtedy nám nebolo všetko jedno.

9. Prvý raz povedala nie, druhý raz povedala áno. Teraz sme rozvedení… takže to zas taká výhra asi nebola. 

10. Naši spolu žili, aj napriek tomu mama povedala nie, keď ju otec požiadal o ruku. Myslela si, že je neplodný, a až keď sa jej podarilo otehotnieť, pristúpila na svadbu. Škoda. Nevedia sa vystáť. A všetci v okolí troch kilometrov, ktorí na dennej báze počúvajú ich ustavičné hádky, mi určite dajú za pravdu, keď poviem, že by im bolo lepšie každému po svojom.

11. Stretli sme sa v Nemecku – ona bola domáca, ja turista. Okamžite som vedel, že ona je tá pravá. Chvíľu sme randili na diaľku, ja som cestoval do Európy, ona za mnou do Štátov, ale nebudeme si klamať. Bolo to o hubu. Tak som ju požiadal o ruku. Povedala nie, niekoľkokrát, vraj sme na to príliš mladí.

Netlačil som na ňu, vedel som, že čakanie sa vyplatí. A tak sa aj stalo. Nakoniec jej došlo, že toto je naša jediná šanca, ako byť spolu stále, žiť v jednej krajine a mať sa dobre. Presťahoval som sa za ňou do Nemecka, žijeme v šťastnom manželstve a ja som sa naučil, že nie každé ženské nie naozaj znamená nie.

12. Najprv povedala nie, potom súhlasila. Zobrali sme sa a začali spolu bývať. Po dvoch týždňoch sa odsťahovala, blokla si ma, kde sa dalo, a nikdy mi nepovedala prečo. Krátko nato mi prišli rozvodové papiere.

Zdroj: jagaraujo / Reddit