V 14. až 17. storočí sa Európou prehnal fenomén, ktorého prítomnosť dodnes páli mozgy. Masy ľudí začali tancovať, až kým neodpadli, v horšom prípade zomreli. Najznámejšie sú najmä dve tanečné mánie, označované aj ako tanečný mor, choreománia, svätojánsky tanec, tarantizmus či tanec svätého Víta.

Trsali od večera do rána, od rána do večera

Prvá hromadná tanečná mánia sa objavila v roku 1374. V desiatkach miest pozdĺž údolia Rýnu sa stoviek ľudí zmocnilo mučivé nutkanie tancovať. Bez prestávok na oddych či jedenie vrteli bokmi dni až týždne. Stali sa obeťami jednej z najpodivnejších epidémií v histórii Západu. V priebehu pár týždňov potreba krepčiť zachvátila rozsiahle oblasti severovýchodného Francúzska a Holandska na niekoľko mesiacov.

Nie všetky endemické ohniská boli rovnaké. Niektoré prebiehali pokojne, iné nemravnejšie. Tam tancovali nahí a robili obscénne gestá. Nezanedbali ani pohlavný styk. Iní sa správali ako zvieratá, skákali, zavýjali, mékali, pobehovali, točili sa dookola.

Takmer sa nezastavili. Kurbľovali niekoľko týždňov s pomliaždenými a zakrvavenými nohami, navzájom sa kopali a vrážali do seba. Viacerí besnili, až kým si nezlomili rebrá alebo neodkväcli. Kričali, spievali, smiali sa a zároveň plakali. Pozorovateľov tanečnej mánie, ktorí sa odmietli pridať, občas neminulo násilie. Fenomén sa rýchlo rozšíril po celej Európe.

U niektorých sa objavili zvláštne reakcie na červenú farbu. Keď ju videli, boli agresívni. 

Ruka v ruke robili mlynské kolá, zdalo sa, že stratili kontrolu nad vnímaním a svojím telom. V divokom delíriu tancovali bez ohľadu na okoloidúcich, až kým vyčerpaním nepopadali. Potom sa sťažovali na extrémny tlak a stonali v agónii. Mali bolesti na hrudníku, kŕče, halucinácie, hyperventiláciu, epileptické záchvaty, videli preludy. Niektorí skončili v stave extázy. Mánia bola zvyčajne nákazlivá, ale často postihla aj malé skupiny rodín a jednotlivcov.

Peniace mníšky obcovali s diablom, mňaukali a besneli

V nasledujúcom storočí došlo len k niekoľkým ojedinelým výbuchom nutkavého tanca. Niekoľko rokov pred najväčšou tanečnou epidémiou v 16. storočí zachvátilo kláštor v Holandsku podobné abnormálne nutkanie. V roku 1491 bolo viacero mníšok posadnutých diabolskými tikmi, ktoré ich nútili behať ako psy, vyskakovať na stromy, napodobňovať vtáky, mňaukať a škriabať sa po kmeňoch. Tieto epizódy prapodivného správania sa neobmedzovali len na kláštory, hoci v nich sa vyskytovali najčastejšie.

Počas nasledujúcich 200 rokov sa stovky rehoľníčok v kláštoroch od Ríma po Paríž dostali do stavu šialeného delíria, počas ktorého penili, kričali, zvíjali sa v kŕčoch, sexuálne útočili na kňazov, obcovali medzi sebou alebo masturbovali na verejnosti. Chválili sa telesným vzťahom s diablom či Kristom.