Ako Slovák máš pravdepodobne bohatú skúsenosť so zákonmi, ktoré sú decentne postavené na hlavu. So zákonmi, ktoré namiesto toho, aby ľudí chránili, robia prakticky presný opak. Tento problém však rozhodne nie je limitovaný hranicami našej drobnej krajiny na úpätí Tatier a dnešný príbeh o partii 13-ročných kriminálnikov z Južnej Kórey je toho smutným, no o to ukážkovejším príkladom.
Zabili človeka. Hoci neúmyselne, osemčlenná skupina juhokórejských školákov tri roky dozadu zabila človeka, o výčitkách svedomia či rozožierajúcom pocite viny však nemohla byť reč. Dobre vedeli, že sa im to prepečie. A mali pravdu.
Tento bol možno najzávažnejší, ani zďaleka to však nebol jediný trestný čin, ktorého sa kedy dopustili. Prečo? Pretože ich čičíkalo vedomie, že dokiaľ nemajú štrnásť rokov, kórejská legislatíva nad nimi drží ochrannú ruku. Nech už urobia čokoľvek. Poďme sa pozrieť, čo sa v ten osudný deň vlastne stalo, a spoločne si rozoberme prípad, ktorý pobúril kórejskú verejnosť natoľko, až bola vláda nútená konať.
Posledná objednávka dňa
„Už o chvíľu končíš, však?“ pýta sa majiteľ mladého chlapca v motorkárskej helme, ktorý prišiel do jeho pizzerie vyzdvihnúť objednávku. „Áno, táto je posledná,“ odpovedá mu. „Nejaké špeciálne plány na večer?“ vyzvedá majiteľ. S chlapcom sa poznajú. Nie dôverne, no pravidelne uňho vyzdvihuje objednávky a bolo by zvláštne neprehodiť s ním aspoň pár slov. Predsa len, je to veľmi dobrý chlapec.
Slušný, pracovitý, cez deň chodí do školy, po večeroch rozváža jedlo, aby finančne podporil seba aj svoju mamu. Nemá čas sa ani najesť. Väčšinou do seba len za pochodu hodí kimbap a už uteká k zákazníkovi. „Nič špeciálne. Volal som kamarátke a asi sa pôjdeme neskôr spolu najesť,“ odpovedá a, ako odhaľuje záznam z bezpečnostnej kamery, aj s pizzou v ruke odchádza preč.
Nachádzame sa v Tedžone, piatom najväčšom meste Kórejskej republiky. Je 29. marec roku 2020 a 18-ročný študent vysokej školy Lee Gun (이군) pri odchode z pizzerie netuší, že to nebude len posledná objednávka daného dňa, ale jeho posledná objednávka vôbec. Bolo niečo krátko po polnoci. Mladík nasadol na motorku a o pár minút neskôr sa stal obeťou autonehody, ktorú neprežil.
Páchatelia z miesta činu ušli
Nehoda sa stala na najväčšej križovatke v meste. Gun mal zelenú, auto vychádzajúce z cesty kolmo naňho nie. Napriek tomu vodič tohto čierneho auta dupol na plyn, prefrčal cez červenú na semafore a zrazil mladého študenta, ktorý okamžite vyletel z motorky na cestu. Nech už za volantom sedel ktokoľvek, bolo mu úplne jedno, čo práve spôsobil. Auto ani nepribrzdilo, s vysunutými airbagmi pokračovalo v ceste ďalej.
Okolo bezvládneho tela ležiaceho v kaluži krvi sa povaľovali kusy motorky. Okoloidúci okamžite privolali záchranárov, tí mu podali prvú pomoc a previezli ho do nemocnice, kde lekár nemohol urobiť nič iné, len vyhlásiť čas smrti. Jeho mama prišla do nemocnice prakticky okamžite. Celú cestu sa modlila, aby to nebol jej syn. Aby to celé bol jeden veľký omyl. Márne.
Zaprisahala sa, že to takto nenechá. Nech už ju to bude stáť čokoľvek, zistí, kto to urobil. Čo však Gunova mama netušila, bolo, že odhaliť páchateľov bude tá najjednoduchšia časť celého procesu. No potrestať ich? Potrestať ich bude prakticky nemožné.
Kriminálnici, na ktorých zákon nedočiahne
V čiernom aute, ktoré v osudný deň pripravilo Guna o život, sedelo osem trinásťročných detí. Po zrážke im explodovali všetky airbagy, napriek tomu nezastavili a pokračovali v jazde. Auto, ktoré sa im podarilo ukradnúť v hlavnom meste, bolo však natoľko poškodené, že o krátku chvíľu vypovedalo službu.
Tínedžeri si boli vedomí, že im je polícia v pätách, preto neváhali. Vyskočili z auta von a začali utekať. Šiestich sa podarilo chytiť, zvyšní dvaja utiekli až do mesta Sedžong, kde ukradli ďalšie auto a vydali sa ukryť pred spravodlivosťou naspäť do Soulu. Nemali sa však čoho obávať. Muži zákona im nemali ako „ublížiť“.
Podľa juhokórejskej legislatívy nemožno deti pred dovŕšením štrnástich rokov trestne stíhať ani zákonne potrestať. V najhorších prípadoch ich možno poslať na dva roky do reedukačného centra, často sa to ale nestáva. Nestalo sa to ani v tomto prípade, počas ktorého došlo k vražde. K vražde. To frekvenciu tohto druhu trestu ilustruje hádam dostatočne.
Polícia bola nútená deti prepustiť. Skupina pubertiakov, ktorá v tú noc pripravila o život nevinného študenta vysokej školy, bola „z chládku“ vonku skôr, ako sa majiteľ kradnutého čierneho auta vôbec dozvedel, na čo bolo jeho vozidlo použité. Možno si v tejto chvíli kladieš otázku, ako sa niekomu, komu stále tečie mlieko po brade, podarilo ukradnúť nie jedno, ale rovno dve autá?
Možno zvykli hrávať GTA, pravdepodobnejšie vysvetlenie je však rozdiel v kultúre. Južná Kórea je bezpečná krajina. Kamery sú na každom kroku, ľudia nemajú strach, že im niečo zmizne, preto nie sú natoľko obozretní. Mnohí si autá nezamykajú a kľúče nechávajú priamo v nich. V 99 percentách prípadov si ich ráno nájdu na tom istom mieste, kde ich včera večer nechali. To zvyšné jedno končí takto…
Dobre vedeli, čo robia
Tieto deti neboli na poli zločinu žiadnymi nováčikmi. Po medializácii prípadu vyplávalo na povrch, že v minulosti vykrádali reštaurácie, pravidelne odcudzovali autá a tieto vozidlá zneužívali na lúpeže čerpacích staníc. Čerpacie stanice v Južnej Kórei väčšinou fungujú na princípe samoobsluhy, čo znamená, že každá pumpa má vlastnú skrinku, do ktorej ľudia vhadzujú peniaze za palivo. Presne na tieto mali mladí výtržníci zálusk.
Vôbec nešlo o prešpekulovaných zločincov. Vďaka záznamom z bezpečnostných kamier ich polícia chytila každý jeden raz, zakaždým však boli prepustení bez akéhokoľvek trestu. O svoje výtržnosti sa delili na sociálnych sieťach, pridávali fotografie s kradnutými autami bez začiernenia poznávacích značiek a mysleli si, že sú kráľmi sveta. Nikto im nič nemohol.
Na jednej z fotiek, ktoré pridali na internet, štyria z nich sedia na policajnej stanici a jeden z nich fajčí cigaretu. „Sedíme na polícii a plánujeme útek,“ stojí v popise. Verejnosť sa začala búriť. V tejto fáze bolo totiž nad slnko jasné, že tieto deti nie sú žiadne neviniatka, ktoré následkom mladíckej nerozvážnosti spravili chybu a budú ju ľutovať do konca života. Sú to obyčajní zasr*ni, ktorí zneužívajú dieru v zákone vo svoj prospech.
Petícia do Modrého domu
Modrý dom je juhokórejským ekvivalentom Bieleho domu, teda oficiálnym sídlom prezidenta krajiny. Presne tam začala verejnosť smerovať svoje sťažnosti a petície. Pod jednu z týchto petícií sa podpísalo viac ako 870 000 občanov a všetci kolektívne žiadali jediné – potrestajte tínedžerov, ktorí spôsobili dopravnú kolíziu a pripravili Lee Guna o život.
Ľuďom vrela v žilách krv a z 13-ročných kriminálnikov sa im obracal žalúdok. Bolo nechutné, s akým prehľadom páchajú jeden trestný čin za druhým a ešte sú na ne aj „patrične“ hrdí. Jeden z páchateľov pár dní pred smrťou Guna spôsobil na kradnutom aute inú autonehodu. Pri tejto sa, našťastie, nikto nezradil a mladík bol zadržaný políciou.
Počas pobytu na policajnej stanici zdieľal na svojom profile článok kórejského portálu, ktorý o prípade informoval, s popisom: „Hneď som späť.“ To nie sú slová niekoho, kto trpko oľutoval svoje činy a plánuje sa z nich do budúcna poučiť. To sú slová človeka, ktorý bude ohýbať zákon tak dlho, ako mu to dátum narodenia dovolí.
Znechutení boli aj ich vlastní spolužiaci. Južná Kórea nezverejňuje mená páchateľov, tým dupľom, ak ide o deti, mená jednotlivcov tejto skupiny sú napriek tomu dohľadateľné na internete. Zverejnili ich spolužiaci, ktorí sa už jednoducho nemohli nečinne prizerať, čo ich niekdajší kamaráti vyvádzajú. My ich v dnešnom článku menovať nebudeme.
Bez štipky hanby, bez štipky ľútosti
Čo robili páchatelia po prepustení? Prosili o odpustenie Gunovu mamu, ktorá zo dňa na deň ostala bez milovaného syna, ktorý bol jej jedinou blízkou rodinou? Prosili o odpustenie vlastných rodičov, pre ktorých museli byť neskutočným sklamaním? Nie.
Jeden chlapec zo skupiny písal krátko po prepustení svojej spolužiačke: „Vyspime sa spolu.“ Rovnako ako on, aj ona mala trinásť rokov a vzhľadom na to, že ho médiá v tej chvíli titulovali vrahom, jeho ponuku razantne odmietla. Chlapec sa nedal odbiť. Bombardoval ju správami a prosbami, až debatu napokon zakončil výrokom: „No tak. Sľubujem, že budem rýchlo.“
Iné dievča zo skupiny poskytlo reportérom rozhovor. Nonšalantne opísalo, čo sa v daný deň dialo. „Na semafore oproti nám stálo policajné auto. Z ničoho nič sa otočilo o 180 stupňov a začalo sa rútiť smerom k nám. Preto kamarát šliapol na plyn a preletel cez červenú. Báli sme sa, že nás chytia policajti,“ vyjadrila sa. Nepovedala priamo, že za celé nešťastie môžu policajti, ale veľmi zreteľne to naznačila.
Zastaraný zákon, ktorý treba zmeniť
Zákon, kvôli ktorému deti z dnešného prípadu vyviazli bez trestu, vošiel do platnosti po skončení kórejskej vojny v roku 1953. Pobúrená verejnosť však poukazuje na fakt, že kórejské deti 50. rokoch minulého storočia boli úplne iné ako tie dnešné. Po skončení vojny nemali čo jesť, nemali poriadne vzdelanie, boli fyzicky a mentálne zaostalejšie a, hlavne, nemali prístup k internetu.
Netušili, že nejaké takéto zákony vôbec existujú, a s najväčšou pravdepodobnosťou si mysleli, že ak niečo vyvedú, budú potrestané rovno ako dospelí. Dnešné deti sú niekde úplne inde. Už začiatkom puberty sú rozumovo na celkom inej úrovni, preto ľudia Kórejskej republiky žiadali vládu, aby brala tieto skutočnosti do úvahy a zákon pozmenila.
Delikvencia mladistvých v Južnej Kórei vzrástla z 2,23 percenta (2008) na 5,31 percenta (2020), pričom najčastejšími páchateľmi sú práve deti vo vekovom rozhraní od desať do trinásť rokov. A nie, nekradnú si navzájom vreckové. Podľa oficiálnych štatistík bolo medzi rokmi 2015 a 2018 zaznamenaných 28 000 prípadov, v ktorých deti vo veku 10 – 13 rokov „porušili zákon“.
77 percent z nich by bolo v prípade, že by mal páchateľ viac ako 18 rokov, kategorizovaných ako zločin, teda úmyselný trestný čin. Najčastejšie sa skloňujú krádeže, ublíženia na zdraví, sexuálne obťažovania a vraždy. Takmer každý kandidujúci prezident v predvolebnej kampani sľubuje, že sa na tento problematický zákon pozrie, po zvolení však na tento prísľub zvyknú zabudnúť.
V októbri roku 2022 vydalo juhokórejské ministerstvo spravodlivosti vyhlásenie, že plánuje znížiť vek na nesenie trestnej zodpovednosti zo štrnástich rokov na trinásť. Aktuálny prezident krajiny Jun Sok-jol chcel byť ešte prísnejší a znížiť ho na dvanásť. Ani jeden z týchto návrhov však dodnes oficiálne neprešiel.
