Keď sa v letný večer 1936 rodičia 15-ročnej Dorothy Drainovej vrátili domov, našli ju v kaluži krvi. Zásah sekerou do hlavy dostala aj mladšia sestra, ktorá prežila. Brutálny útok so sexuálnym motívom vyvolal v coloradskej komunite rozruch.
Titulky varovali pred vyšinutým vrahom. Podľa popisu ide o muža tmavšej pleti, možno mexického pôvodu. Uprostred tlaku na dolapenie vraha prišlo šerifovi George Carrollovi vhod, že neďaleko vlakovej stanice sa potuloval 21-ročný Joe Arridy, ktorý sa k zločinu priznal.
Reálny John Coffey
Joe Arridy bol veľmi sugestibilný, mentálne postihnutý muž s IQ 46. Dostať z neho priznanie sa k čomukoľvek bolo jednoduché. A keď ho polícia prinútila priznať sa k vražde, ktorú nespáchal, jeho krátky život sa skončil.
Jeho rodičia boli sýrskeho pôvodu, čo prispelo k tmavšej pleti. Mentálne postihnutie bolo pravdepodobne spôsobené blízkou príbuznosťou rodičov, čo noviny s radosťou spomínali. Väčšinu života strávil v Coloradskom štátnom výchovnom zariadení pre mentálne defekty.
Keď dosiahol plnoletosť, utiekol a neškodne sa potuloval po okolí. Arridy mal problém rozprávať normálnym tempom, identifikovať farby a opakovať dlhšie vety.
Šerif Carroll využil jeho zraniteľnosť a ľahkú manipulovateľnosť. Neobťažoval sa zdokumentovať jeho priznanie, počas procesu aj prokuratúra uznala, že je ťažké z neho dostať relevantné informácie. Zaujaté a násilné vypočúvanie zahŕňalo sugestívne otázky, či sa mu páčia dievčatá a ako im chce ubližovať. Arridy nevedel ani o základných podrobnostiach zločinu, z ktorého ho vinili, kým mu neboli odhalené na súde.
Zatkli skutočného vraha, no jeho popravili
Väčšine zúčastnených bolo jasné, že Arridy je nevinný. Páchateľom bol Frank Aguilar, Mexičan, ktorý pracoval pre rodičov napadnutých sestier. Preživšia Barbara ho identifikovala. V jeho dome tiež našli vražednú zbraň. Neskôr sa k činu priznal a bol odsúdený a popravený. Slabomyseľného Arridyho nikdy predtým nevidel.
Počas jeho procesu bol Joe stále zadržiavaný za rovnaký zločin. Miestne úrady trvali na tom, že bol Aguilarovým spolupáchateľom. Aj napriek poprave skutočného vraha, posudkom psychiatrov o Arridyho mentálnej úrovni šesťročného dieťaťa a malej pravdepodobnosti, že by spáchal vraždu, bol tiež uznaný vinným a odsúdený na smrť.
Základom jeho chabej obhajoby bola právna nepríčetnosť, v dôsledku čoho nie je schopný rozlišovať medzi dobrom a zlom, a teda vykonať akciu s kriminálnym úmyslom. Bol odsúdený najmä kvôli vynútenému priznaniu. Neexistovali proti nemu žiadne fyzické dôkazy.
Milosrdenstvom bolo, že nechápal pojem smrti
Väzenský dozorca Roy Best Arridyho opisuje ako najspokojnejšieho muža v cele smrti. Obľúbili si ho väzni i personál. Všetci s ním zaobchádzali dobre. Keď bol informovaný o nadchádzajúcej poprave, bol viac pohltený svojimi hračkami, ktoré mu daroval dozorca. Best, známy svojou prísnosťou a bičovaním väzňov, sa stal jedným z Arridyho zástancov a pridal sa k úsiliu o záchranu jeho života. Staral sa o neho ako o syna, pravidelne mu nosil darčeky.
„Pravdepodobne ani nevedel, že zomrie. Len šťastne sedel a hral sa s vláčikom, ktorý som mu dal.“
Rok a pol, ktorý strávil v cele smrti, bol pre neho radostný. Vyleštil kovový tanier a používal ho ako zrkadlo. Rozprával a škeril sa doň. Keď sa ho novinár pýtal, či by sa chcel vrátiť do coloradského školského ústavu, povedal: „Nie, chcem dostať doživotný trest a zostať tu s dozorcom Bestom. Doma ma deti bili… Tu sa nikdy nedostanem do problémov.“
Ako posledné jedlo si pýtal zmrzlinu. Údajne ju nedojedol a požiadal, aby mu zvyšok odložili na neskôr. Nechápal, že má byť čoskoro popravený a už sa nevráti.
6. januára 1939 v dobrej nálade daroval svoj drahocenný vláčik spoluväzňovi. Keď ho odprevádzali do plynovej komory, usmieval sa. Úsmev mu nezmizol, ani keď ho upevnili do kresla. Poprava bola pomerne rýchla. Best v komore ronil slzy.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
