Depresia patrí k najčastejšie sa vyskytujúcim psychickým ochoreniam. Ľudia síce zvyknú hovorievať, že „majú depku“, keď sú trochu smutní, alebo keď majú zlú náladu. Ale depresia rozhodne nie je len krátkodobá „blbá nálada“.
Ide o vážne ochorenie, ktoré sa vyznačuje hlbokým smútkom, pesimizmom, beznádejou, neschopnosťou cítiť potešenie, úzkosťou a často človeka ochromuje v každodennom živote. V dnešnom článku sa pozrieme bližšie na štúdiu o depresívnom realizme, ktorá vzbudila veľkú kontroverziu.
Jedným zo symptómov depresie sú aj samovražedné myšlienky a mnoho tých, ktorí si siahli na život (alebo sa o to pokúsili), mali skúsenosť s ťažkými depresiami (prípadne aj s inými psychickými chorobami). Podľa psychológov a psychiatrov depresia výrazne zužuje vnímanie človeka, ktorý veľmi psychicky trpí, a zdá sa mu, že jediné východisko, ako utrpeniu uniknúť, je smrť.
Odborníci tiež rozlišujú viacero depresívnych ochorení, napríklad zmiešanú úzkostno-depresívnu poruchu či bipolárnu poruchu (maniodepresiu). Ľudia, ktorí depresiou trpia, musia často vyhľadať pomoc psychológa či psychiatra. Tí sa zhodujú, že depresívny človek nemá adekvátny pohľad na realitu a jeho vnímanie je prehnane negatívne.
Depresívny realizmus
Lenže sú tu aj odborníci, ktorí si to nemyslia. Podľa nich totiž môžu depresívni ľudia v istých ohľadoch vnímať svet a svoje okolie viac realistickejšie, než iní ľudia. S touto hypotézou prišli ako prvé psychologičky Lauren Alloy a Lyn Yvonne Abramson.
Ich teória sa ujala pod názvom „depressive realism“ (depresívny realizmus). Názor Alloy a Abramson sa opiera o štúdiu, ktorej sa zúčastnilo viacero ľudí s depresiou aj bez nej.
Po preskúmaní výsledkov prišli na to, že depresívni ľudia dokázali oveľa realistickejšie odhadnúť vlastné možnosti a na svoj výkon sa pozerali kritickejšie a bez „ružových okuliarov“ (čím sa viac približovali realite).
Zdraví ľudia mali, naopak, tendenciu svoj výkon posudzovať pozitívnejšie. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ľudia bez psychických ochorení myslia skôr pozitívne a vzťahuje sa to aj na vnímanie ich schopností či výkonu.
Vedci tiež účastníkom štúdie predstavili niekoľko rizikových situácií, ktoré by ich mohli v živote stretnúť, a následne ich požiadali, aby situácie vyhodnotili ako pravdepodobné či nepravdepodobné. Hoci niektoré situácie boli účastníkmi podceňované a iné preceňované, zistilo sa, že ľudia s depresiou majú zrejme najrealistickejší odhad možných rizík, ktoré im môže priniesť budúcnosť.
Optimizmus ako neurologická porucha?
Podľa odborníkov to naznačuje, že zdravý človek má v istom slova zmysle optimizmus „zakódovaný“ vo svojom mozgu. Aj keď sme v hroznej situácii, stále dúfame, že sa to zlepší, že veci sa napokon obrátia k lepšiemu. Vedci ale zdôrazňujú, že optimizmus je často nerealistický a má základ len v našich túžbach a nádejach, z ktorých sú mnohé neadekvátne.
Vďaka nemu selektívne triedime informácie a vytesňujeme všetko nepríjemné. Svojím spôsobom tak optimizmus možno vnímať ako neurologickú poruchu, ktorá nám bráni vidieť svet objektívne. Charakteristickým symptómom depresie je hlboký pesimizmus a beznádej. Práve títo ľudia podľa Alloy a Abramson dokážu „vďaka“ svojmu ochoreniu vidieť svet v jeho pravých farbách.
Protiargumenty
Táto teória sa stretla s pomerne veľkou kontroverziou. Mnohí psychológovia, psychiatri či neurovedci ju odmietli. Poukázali na to, že depresívni ľudia v určitých situáciách naozaj môžu okolie vnímať realistickejšie, ale rozhodne to neplatí v ich celkovom náhľade na život a svet.
Upozorňujú, že vnímanie človeka s depresiou je narušené, on vidí svet striktne čierno-bielo, čo ale nie je pravdivý obraz. Niektorí odborníci tiež kritizovali dôkazy, ktoré mali teóriu o depresívnom realizme potvrdzovať. Podľa nich nie sú ani zďaleka jednoznačné a nemožno ich tak akceptovať ako hodnovernú vedeckú teóriu. Niečo do seba však určite má.
