Vďaka našim vzdelaným predkom máme my, ľudia 21. storočia, oveľa jednoduchší život, ako bol napríklad ten za čias starovekého Ríma či neskôr za Márie Terézie. Naučili nás, že grécki praotcovia položili základy vzdelanosti, že renesancia priniesla rozmach viacerých oblastí života a že 19. storočie bolo storočím objavov.

Či už to zahŕňa objavovanie nových častí sveta, prelomové technologické vynálezy či stvorenie kultových literárnych postáv, história nám ponúka neskutočné množstvo príbehov o veľkých inovátoroch. V skutočnosti ale mnohé z týchto legiend podľahli v priebehu rokov zmenám a prikrášleniam. V podobe, v akej ich dnes počujeme my, sú buď plné mylných predstáv, alebo dokonca úplne falošné.

Pytagoras nie je otcom Pytagorovej vety

Obsah štvorca zostrojeného nad preponou pravouhlého trojuholníka je rovný súčtu obsahov štvorcov nad obomi jeho odvesnami. Tak znie jeden z najznámejších a v praxi najvyužívanejších matematických zákonov – Pytagorova veta. V skutočnosti však jej zrodenie nemožno tak úplne pripísať mužovi, po ktorom dostala meno.

Pytagoras sa narodil okolo roku 569 pred Kristom. Hoci sa považuje za jedného z prvých matematikov, väčšinu z jeho života historici zaznamenali až po jeho smrti. Predpokladá sa, že spolu so svojimi nasledovníkmi vytváral zoskupenie, v rámci ktorého sa zameriaval na intelektuálne aktivity na pomedzí náboženstva a matematiky.

Základom „školy“ bol však kolektivizmus, čo znamená, že akékoľvek objavy ktoréhokoľvek člena boli pripísané Pytagorovi. Vrátane Pytagorovej vety. Ďalším dôkazom o (ne)autorstve Pytagorovej vety je hlinená tabuľka zo starobabylonského obdobia.