Český prozaik Ladislav Fuks patrí k najpozoruhodnejším literárnym zjavom. Jeho diela sú totiž veľmi silné, psychologicky tiesnivé, mrazivé a poriadne originálne. Okrem toho čitateľov priťahuje aj samotná Fuksova osoba, ktorá bola pomerne zvláštna, až excentrická.
Narodenie a mladosť
Ladislav Fuks sa narodil 24. septembra 1923 v Prahe. Jeho otcom bol policajný úradník, ktorý bol však vo vzťahu k Ladislavovi chladný, autoritársky a dominantný. Matka sa starala len o správnu synovu výchovu. Fuks teda prežil smutné detstvo a cítil sa osamelý. Bol veľmi citlivý a často z neutešeného prostredia utekal do svojho vnútorného sveta.
Gepostet von Ladislav Fuks am Donnerstag, 26. April 2012
Veľmi bolestivou etapou života preňho bol počiatok druhej svetovej vojny a nemecká okupácia. V tej dobe na vlastné oči videl, ako sa jeho židovskí kamaráti zo školy stávajú terčom prenasledovania a deportácií do koncentračných táborov.
Tieto udalosti pociťoval obzvlášť silno, keďže si v tej dobe začal uvedomovať, že je homosexuál. A ako vieme, tí končili v koncentrákoch tiež. Práve téma holokaustu sa stala dominantnou v mnohých jeho knihách.
Gepostet von Ladislav Fuks am Samstag, 3. März 2012
Po skončení gymnázia študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, kde navštevoval prednášky o filozofii, psychológii a dejinách umenia. Literárne debutoval pomerne neskoro, až vo svojich 40 rokoch. Jeho prvou knihou bol román Pan Theodor Mundstock. Stretol sa s obrovským úspechom u kritikov aj čitateľov a dokonca Fuksovi urobil meno aj za hranicami Československa.
O filmovú adaptáciu Fuksovho románu mali záujem také esá, ako Charlie Chaplin či Roman Polanski.
Dielo
Následne Fuks vydal ešte viacero ďalších kníh. Za pozornosť stojí zbierka prepojených poviedok Mí černovlasí bratři z roku 1964. V nej sa vrátil do detstva a rozpovedal tragický osud svojich židovských kamarátov z gymnázia. Asi najznámejšou Fuksovou knihou je groteskný horor Spalovač mrtvol, ktorý vyšiel v roku 1967.
Gepostet von Ladislav Fuks am Samstag, 3. März 2012
Hlavnou postavou je pracovník krematória Karel Kopfrkingl, ktorý sa pod vplyvom nacistickej ideológie stáva monštrom, ktoré sa neštíti tých najhorších činov. Román sa stretol s úspechom a dočkal sa aj filmovej adaptácie, ktorú režíroval Juraj Herz (Ladislav Fuks sa podieľal na scenári).
Film bol však krátko po premiére komunistickými orgánmi zhabaný a uložený do trezoru. Dnes patrí ku kultovým snímkam a je hodnotený ako jeden z najlepších českých filmov všetkých čias.
Fuks následne vydal zbierku poviedok Smrt morčete (1969), mrazivú hororovú sci-fi Myši Natálie Mooshabrové (1970), skvelý detektívny horor Příběh kriminálního rady (1971) a pomerne náročnú sci-fi Oslovení z tmy (1972). S príchodom normalizácie v 70. rokoch sa však Fuks začal sústreďovať aj na prózy, ktoré boli poplatné komunistickému režimu.
Tieto diela (Návrat z žitného pole, Mrtvý v podchodu či Pasáček z doliny) nie sú kritikmi hodnotené príliš priaznivo a dnes sú už len málo čítané. Fuks sa okrem toho aj vo svojich vyhláseniach jasne prihlásil ku komunistickému režimu a v rozhovoroch ho chválil.
Gepostet von Ladislav Fuks am Sonntag, 22. September 2013
V skutočnosti mal zrejme z totality veľký strach a týmito praktikami si chcel pravdepodobne zaistiť pokoj na písanie a život. Medzi jeho kolegami koloval ironický slogan, že „jednotka predposratosti sa rovná 1 fuks“, čo odkazovalo na Fuksovu servilitu voči vládnej moci.
Ku kvalitnejšej literárnej tvorbe sa vrátil až románom Obraz Martina Blaskowitze (1980) a hlavne svojím životným dielom – historickým románom Vévodkyně a kuchařka (1983).
Osobnosť
Ladislav Fuks bol medzi svojimi kolegami známy veľkou citlivosťou (až precitlivenosťou) a často veľmi čiernym zmyslom pre humor. Mal zmysel pre morbiditu a jeho byt priam pretekal rôznymi bizarnými predmetmi a kuriozitami. Výnimkou neboli ani lebky alebo napríklad vypchatý papagáj. Vznášala sa okolo neho aura podivného a temného autora. Hovorilo sa dokonca, že spáva v truhle.
Gepostet von Ladislav Fuks am Sonntag, 22. September 2013
Sám Fuks na to reagoval nasledovne: „Tak ono sa to ešte stále hovorí? Veď človek sa v truhle nemôže ani poriadne obrátiť, dá sa v nej spať jedine na chrbte alebo na boku, a to ešte úplne pokojne, bez hádzania, bez vrtenia. Naše truhly sú totiž dosť nestabilné a ľahko sa zvrhávajú, čo práve uprostred tichej noci nie je dvakrát príjemné. No, málo platné, výrobok je to predsa len určený na iný účel.“
O jeho súkromnom živote sa toho vie len málo. Väčšinou ho prežil v samote. Svoju sexuálnu orientáciu musel skrývať nielen počas dospievania, ale aj neskôr v komunistickom režime. V roku 1964 sa však paradoxne oženil. Jeho manželkou sa stala pracovníčka univerzity z váženej rodiny Giuliana Limiti.
Gepostet von Ladislav Fuks am Donnerstag, 26. April 2012
Ešte počas svadobnej hostiny však Fuks zbalil rumunského čašníka, s ktorým utiekol. Aby pred škandálom unikol, nechal sa prostredníctvom svojho priateľa Miroslava Plzáka hospitalizovať v psychiatrickej liečebni v Bohniciach. Manželstvo bolo neskôr zrušené pápežským výnosom, ale zaujímavé je, že občiansky zväzok zrušený nebol. Fuks tak zomrel ako ženatý muž.
Záver života
Krátko po roku 1989 Fuksovi knihy nevychádzali a zdalo sa, že na spisovateľa sa zabudlo. Priestor navyše začali logicky dostávať autori, ktorí dovtedy publikovali v samizdate či v zahraničí.
Fuks síce mal rozpísaný nový román Manželství Lucy Fehrové, ale keď videl, že o jeho knihy už nie je záujem (v čom ho utvrdilo aj zrušenie nových vydaní Spalovača mrtvol a Myší Natálie Mooshabrové), tak definitívne prestal písať.
Gepostet von Ladislav Fuks am Sonntag, 22. September 2013
Jeho posledným dielom sú svojrázne pamäti Moje zrcadlo, v ktorých však o sebe neprezrádza prakticky nič. Pred smrťou navyše systematicky zničil všetko, čo nechcel zdieľať. To zrejme zodpovedá aj jeho nasledovnému výroku: „Najúplnejšie som obsiahnutý len a len vo svojich knihách. Ak ma bude niekto čítať o sto rokov, nebude ho zaujímať, aký som bol ja. A ak áno, tak si ma stvorí z toho, čo si prečítal.“
Ladislav Fuks zomrel 19. augusta 1994 vo veku 70 rokov. Jeho telo bolo objavené až dva dni po jeho smrti.
Gepostet von Ladislav Fuks am Dienstag, 24. September 2013